Je zaujímavé, ako človek vníma mnohé situácie inak, keď sa na ne pozerá s dvojročným odstupom. Teraz mám pocit, že to bolo presne tak, ako to malo byť. Nebyť toho...
...asi by som sa nikdy nevypravila do Peru a nezažila tam tých šesť krásnych obohacujúcich mesiacov.
...asi by som si nikdy nezačala písať blog, pretože by som na to jednoducho nemala čas.
...asi by som nikdy nespoznala toľko nových a zaujímavých ľudí.
...asi by som nikdy nemala čas zastaviť sa a zamyslieť sa nad tým, čo vlastne od života chcem a očakávam.
A bolo toho oveľa viac.
Ale možno len súdim to, o čom nič neviem. Možno by to všetko bývalo inak, než si teraz predstavujem. Jedno je však isté. Som spokojná so svojím životom a s tým, čo som zažila. Som vďačná za každú minútku, za každú chvíľku, ktorú som vyplnila nejakou činnosťou...
...či strávila príjemným a zaslúženým odpočinkom.
No a čo, že som odvtedy ešte nestretla nikoho, do koho by som sa skutočne zamilovala? Ako vraví Peťa, moja spolubývajúca, po svete behá toľko dobrých a milých chlapov, že by v tom bol čert, keby som zase raz nepocítila také to šteklenie v brušku a nepodlomili by sa mi pri jednom z nich kolená.
Možno si poviete: „Tá je ale naivná.“ No, možno naivná, ale napriek tomu nesmrteľná optimistka. A doteraz to vždy všetko vyšlo.
