Nedávno som mala akýsi ťažký deň. Nič vážne, každému sa to z času na čas pritrafí. Občas sa stane, že vonku nesvieti slniečko a človek má pocit, že sa na neho mračí celý svet. Ale na mňa sa už domračil - zadrnčal mi mobil. Rozsvietil sa do modra a pritom sa zatriasol celý stôl v dôsledku vibračného zvonenia. Písal mi môj novoobjavený bratranec Peťo z druhého kolena. Poslal mi pár povzbudivých slov, ako keby telepaticky vycítil, že to zrovna potrebujem. Spoznali sme sa len pred pár týždňami, do vtedy sme o sebe netušili. Až tak veľmi rodinné vzťahy neudržiavame.
Moji peruánski "starí rodičia" s Tere (mojou "mamou") a Lucianou (mojou "sestrou").
V Peru je to ale inak. Vo všeobecnosti sú veľmi nábožní a možno aj z toho plynie ich vzťah k celej širokej rodine. Mali to šťastie, že skoro všetci žili v jednom meste. Deň čo deň si telefonovali, navštevovali sa, pomáhali si, keď to niekto potreboval. Spoločne organizovali veľké oslavy narodenín pre každého člena rodiny. Samozrejme, že problémy sa vždy vyskytnú. Ale keď je vôľa, vyriešiť sa dá všetko.
Moja "širšia" peruánska rodinka. Obdivovala som ich „neschopnosť“ dlho sa hnevať. I keď bol oheň na streche dosť často, a nech sa stalo čokoľvek, nikdy to neriešili mlčaním. Pamätám si na jeden večer, či skôr na jednu noc. Bruno, môj peruánsky „brat“, odišiel a nepovedal pravdu, kam ide. Namiesto do školy sa vybral na jednu fiestu. Jeho mama sa bála, nevedela, čo sa s ním stalo. O polnoci to už nevydržala a veľmi sa nahnevala. Svoj hnev prejavila na môj vkus trošku drasticky. Vymkla ho, nemohol sa dostať do domu. O druhej v noci zrazu pribehla do mojej izby. Zobudila ma takmer histerickým krikom: „Brunoooo sa zabijeeee!!! Pomooooooc!!!“ V polospánku som vôbec nechápala. Došlo mi to až neskôr. Bruno preliezal múr domu, ktorý mal asi tak štyri metre. Rýchlo sme vytiahli rebrík a chceli ho postaviť vonku, aby mohol zliezť. Medzitým už zoskočil a strhol so sebou aj časť popínavej okrasnej rastliny. Mame iba povedal: „Nehovor na mňa!“ Zaliezol do postele a tak isto sme to spravili aj my. Bola som z toho zmätená a mala som zlý pocit. Ráno som sa zobudila a zišla po schodoch, kde ešte stále odpočíval rebrík. Chcelo sa mi smiať a plakať zároveň. Na raňajkách som čakala, čo sa bude diať. No, nič. Vládla príjemná atmosféra. Zrazu bolo všetko v poriadku. Hnev ako prišiel, tak aj odišiel.
Peruánsky "braček" Bruno. Nech už si ktokoľvek hovorí čo chce, neverím, že najlepšie riešenie problémov je držať v sebe roky starý hnev a prestať s dotyčným komunikovať. Veď na to sme dostali dar reči, schopnosť odpúšťať a povzniesť sa nad veci, aby sme všetky problémy vedeli vyriešiť. No, škoda, že nie všetci to patrične využívajú.
