Vybrala som sa na päťdenný pochod peruánskym pohorím Cordillera Blanca. Tento výlet patrí medzi moje najkrajšie spomienky z Peru. Aktívny odpočinok, krásna príroda a pokoj všade navôkol. Celé pohorie sa nachádza v národnom parku Huascarán, za ktorého návštevu sa platí v momente, keď človek opúšťa jeho územie. Boli sme super skupinka – päť dobrovoľníkov zo západnej Európy a ja. Sprevádzal nás Carlos, miestny, ktorý hory považoval za svoj domov.
Keď sme sa posledný deň viezli v malom autobuse zvanom combi k hraniciam parku, vedeli sme, že len tak sa plateniu nevyhneme. Dvadsať dolárov však bolo priveľa. Suma nie preveliká, ale na peruánske pomery celkom vysoká. Peru je však krajina neobmedzených možností. Ak máte aspoň nejaké peniaze, odvahu a tie správne kontakty, nie je vec, ktorú by sa vám za krátky čas nepodarilo vybaviť. Chápala som, že je to chyba celej spoločnosti, dôsledok toho, že mnohí nemajú na chleba, niet prostriedkov na to, aby deťom kúpili topánky. A keďže topiaci sa slamky chytá, je korupcia veľmi častý spôsob, ako si privyrobiť.
S vedomím, že nemáme čo stratiť, sme nabrali odvahu a spýtali sa nášho sprievodcu, či je možné nejakým spôsobom zaplatiť menej. „Mali ste povedať skôr,“ odvetil Carlos, ktorého to vôbec neprekvapilo. „Normálne prevážam turistov vzadu na nákladom aute. Ale už to nejde zariadiť.“
Naša konverzácia upútala vodiča combi. „Ak mi zaplatíte každý po desať solov (pozn.: v prepočte asi sto korún ), prezradím vám cestu,“ povedal. Súhlasili sme. Asi kilometer pred hranicami nás vysadil a Carlosovi presne vysvetlil cestu. Trochu som sa bála, čo ak nás niekto uvidí. A čo keď to niekto z cestujúcich v combi na hraniciach stráži prezradí?
Rýchlo sme vystúpili. V pokluse sme vybehli strmý briežok. Po pár metroch už nikto nevládal. Po piatich dňoch namáhavého pochodu sme boli vyčerpaní. Išli sme z posledných síl, predierali sa húštim a kríkmi. Mala som úplne doráňané a pooškierané ruky. Bodliaky vo vlasoch a všade možne prichytené na oblečení. Zrazu sme začuli hlasy... Carlos sa rozbehol ktovie kam. Stratili sme jeden druhého z dohľadu. Asi nikdy nezabudnem na ten pocit, ktorý som vtedy prežívala. Človek si v mysli predstavuje katastrofické situácie, čo sa stane, ak ma chytia, čo ak sa stratím, kde som, kde sú ostatní a všade naokolo len kríky a tŕne a húština...auuuu, zase som sa o dačo oškrela, ešte toto preskočiť, nejako sa dostať cez toto, tam to vyzerá už redšie. Čo keď na nás combi nepočká? Mám tam všetky veci – batoh, peniaze, pas, kde je? V diaľke na ceste ho nevidím...
Doteraz sa divím, kde som v sebe nabrala toľkú energiu. Počula som hlasy. Nebola som si istá, kto to je – či Carlos alebo stáž. Ale nemala som na výber. Musela som ďalej, nemohla som zostať trčať niekde v húštine a riskovať, že odídu bezo mňa. Ten pocit úľavy sa nedá opísať. Boli to Jonas z Nemecka a Carlos. Pomohli mi zoskočiť z vysokého múrika. O chvíľku vybehla aj Liezy z húštia v podobnom stave ako ja. Všetci spotení, strapatí, s bodliakmi po celom oblečení a s oškreninami na rukách sme nasadli opäť do combi, ktoré čakalo dole schované na ceste. Peruánci sa tvárili, ako keby sa nič nestalo. Ale tí „gringos“, čo sa viezli s nami...
„Že sa nehanbíte!!!“ nezdržal sa komentáru moralista z Kanady. „Takto ochudobňovať krajinu ako Peru!!!“ Po zvyšok cesty už nebolo po predchádzajúcom družnom rozhovore ani stopy.
Mysleli sme si svoje. Všetci sme v Peru pracovali ako dobrovoľníci či už v nemocniciach, v školách, alebo pre neziskovú organizáciu. Nedostávali sme za to žiaden plat. Všetko sme si hradili sami až na ubytovanie a stravu. Naozaj sme tak veľmi poškodili Peru a jeho obyvateľov? Možno za tie peniaze kúpil vodič combi svojim deťom konečne topánky.
