Ako dieťa si veľmi neuvedomovala na akú cestu sa vydáva, že je to život plný služby a obetavosti. Z vernosti tomuto sľubu však bola preverovaná už od mladosti. Napríklad v čase, keď jej matka bola často chorá a ona musela, ako najstaršie dieťa preberať starostlivosť o chod domácnosti i o svojich dvoch mladších bratov. Keď dospievala túžila byť lekárkou, liečiť ľudí a slúžiť im. Avšak v rodine, kde nebolo peňazí nazvyš, dali rodičia prednosť skôr vzdelaniu synov, než dcére. Prijala to, učila sa vzdávať vlastných túžob, v záujme rastu druhých. Učila sa byť menšia, aby iní boli väčší. Učila sa počúvať hlas svojho srdca.
Keď prišiel čas jej vydaja, opäť dávala sľub. Dávala sľub Bohu, že svojho manžela neopustí ani v ťažkých chvíľach. Že bude verne stáť po jeho boku. Počúvala hlas svojho srdca a vydala sa za muža z inej cirkevnej denominácie ako bola ona sama. Ako katolíčka si vzala za manžela evanjelika, i keď katolícka cirkev sa jej týmto jej rozhodnutím vzdala. Magduška nikdy nevnímala Boha, ako niekoho, kto je uzavretý v jednej denominácii. Vedela, že Božia láska je tu pre všetkých. Boh si našiel miesto v jej srdci.
Napriek tomu, že nemohla vyštudovať medicínu, život jej prinášal dostatok príležitostí starať sa a ošetrovať členov rodiny. Či to už bola jej matka, ktorej zdravotný stav veľmi kolísal, problémy s deťmi, vnúčatami, svokrou alebo svokrom, ktorý mal Alzheimerovu chorobu. Nakoniec pred pár rokmi, prišla tá skutočná skúška jej služby a obetavosti. Služba chorému manželovi, pripútanému na lôžko.
Boh sám vo svojej milosti mi dovolil, aby som mohol byť svedkom a účastníkom tejto jej etapy života. Videl som ju ako sa ujala svojho manžela, ktorý bol vo všetkom odkázaný na pomoc okolia. Boli to dni a noci manželov, z ktorých jeden žil život za dvoch. Skúška sľubu, ktorý dala pred oltárom. Mal som výsadu byť účastníkom obetavosti, trpezlivosti a nežnej vytrvalosti. Účastníkom pomoci človeku, ktorého telo postupne stále viac tuhlo v dôsledku Parkinsonovej choroby, človeku, ktorého myseľ bola stále detskejšia v dôsledku atrofie mozgu. Účastníkom ošetrovania rán vzniknutých z dlhodobého takmer trojročného polohovania na lôžku. Nezabudnem na to, ako iba moc Lásky mohla ošetrovať otvorené dekubity obnaženej chrbtice. Boh ma učil vedľa sestry Magdušky Jeho vytrvalosti a láskavosti, ktoré vložil do rúk svojej služobnice. V tichej bázni som sledoval jej život, ktorého dni sa stali časom rozdávania. Dni, v ktorých aj chvíle jej odpočinku plnili myšlienky na službu iným. V tých dňoch bola obnovená i vydajom pretrhnutá niť jej cirkevného členstva. Jej život bol pre cirkev dostatočným dôkazom vernosti Bohu a opäť jej bolo umožnené prijímať sviatosti.
Ďakujem Bohu za chvíle, ktoré som mohol stráviť pri lôžku nemocného, ktorý hoci bezvládny, bol ponorený do tichého bezpečia lásky. Ďakujem Bohu, že mi dovolil byť svedkom tejto lásky, ktorú vložil do ľudského srdca a rúk. Do srdca ženy, ktorá sa odovzdala službe. Mnohokrát si kládla otázku, či bude schopná sa o manžela postarať až do konca. Či bude mať na to sily fyzické i psychické. Viackrát jej bolo z domova dôchodcov ponúknuté i umiestnenie manžela. Vždy si však spomenula na svoj sľub Bohu a verila, že Boh jej dá dostatok síl na jeho doopatrovanie. Jej manžel v posledných mesiacoch svojho života nemohol rozprávať, iba jeho oči viseli na nej s nemou otázkou: „Budeš so mnou stále, i teraz?“ Iba jeho oči hovorili: „Ďakujem.“
Ako člen rodiny som mohol mať účasť i na poslednej chvíli chorého spočívajúceho v náručí manželky. Na chvíli, keď sa jeho telo posledný krát zachvelo a jeho duša odletela k Otcovi v láskavom vánku krídiel anjelov. Na chvíli, keď majestátny pokoj Božej prítomnosti vypôsobil v našich srdciach melódiu poslednej piesne na rozlúčku s odchádzajúcim. Tento pokoj natrvalo zostáva zapísaný v srdciach a dáva nádej na opätovné stretnutie.
Odvtedy uplynuli dva roky. Čas, kedy si mohla Magduška oddýchnuť od opatery bezvládneho manžela. Čas, ktorý mohla prežívať so svojou vyše 90-ročnou matkou, ktorá z Božej milosti je stále čulá a aktívna.
No opäť prichádza čas novej služby. Sestrička Magduška znovu kupuje hygienický materiál, opäť kupuje gumené rukavice, aby mohla byť oporou, pomocou, ochranou i nástrojom milosrdenstva.
Zlomenina bedrového kĺbu pripútava jej 94 ročnú matku na lôžko a môže ju zbaviť akejkoľvek sebestačnosti. Môže, ale nezbavuje ju nádeje, pretože Magduška matkin zdravotný stav prijíma v pokoji a pripravuje sa na novú dimenziu starostlivosti. Má jednu skúsenosť s doopatrovaním chorého za sebou a verí Bohu, že povedie jej kroky. A veru už i vedie. Na svoje veľké prekvapenie zistila, že bezvládny človek v domácej opatere má nárok získať cez zdravotnú poisťovňu polohovateľné lôžko. A to je veľká pomoc. Podarilo sa ho zabezpečiť dokonca do troch dní. Boh otvoril srdcia ľudí k pomoci a odpovedal Magduškinmu srdcu nastavenému na službu lásky.
Vidím to, a som Bohu vďačný, že môžeme byť s manželkou blízko pri nej a prijímať z Božích rúk dar. Dar, ktorý znamená mať podiel na službe a skutkoch milosrdenstva. Magduška svojou službou manželovi, alebo teraz i ležiacej matke, neslúži len im. Slúži i všetkým, ktorí ju poznajú a dodáva im silu i vieru, aby každý z nás, ktorí sme dali sľub Bohu, ostali tomuto sľubu verní.
Ďakujem Ti Bože za všetky ruky, ktoré si používaš na zaopatrovanie chorých.
„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.“ (Ján12;26)
