O človeku

A tak sa ponáram do úplného začiatku. Do začiatku, keď Boh, ktorý je Láska, z lásky tvoril živé bytosti. Norím sa do začiatkov a pozorne čítam knihu, o ktorej verím, že obsah je inšpirovaný Bohom samotným.Čítam Bibliu.Čítam o človeku stvorenom v páre (1M1;27), čítam o človeku stvárnenom samotným Bohom a naplnenom dychom života (1M2;7). Tento človek je naplnený Božím dychom (Duchom) a tým sa stal živou bytosťou.Človek naplnený Duchom, označený ako živá bytosť rozumel Bohu a rozprával sa s Ním. Mal obrábať a strážiť záhradu Eden (1M2;15). Tento človek bol pri tom, keď Boh tvoril vtáctvo a poľnú zver. Spolupracoval so Stvoriteľom, mal dovolené pomenovať živých tvorov.Nádherná harmónia.Bol to Eden – rajská záhrada s dostatkom všetkého pre človeka ponorená do Lásky. Čas neplynul. Neexistoval koniec. Neexistovala smrť.Boh a Láska boli bez konca.Dívam sa na ľudí a život dneška, na všetko dianie, na neustále začiatky a konce. Dívam sa ako denne pôsobí smrť.Prečo je tu smrť, keď na počiatku nebola?Čo sa stalo?Stalo sa to, pred čím Boh vystríhal človeka. Stalo sa to, na čo Boh človeka upozornil: „Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo istotne zomrieš“ 1M2;16-17.Istotne zomrieš!Čo znamenalo zomrieš? Znamenalo to byť oddelený od Boha, od večného života a lásky. Nevyhnutnosť oddelenia spôsobilo zlo, ktoré človek odkryl ovocím stromu poznania dobra a zla. Odkryl zlo, zlo ho poznačilo a človek, poznačený zlom už nemohol byť v prítomnosti Boha. Prerušil sa kanál Božieho života (Ducha) prúdiaceho do človeka. Koniec spojenia s večným životom!Koniec. Smrť! Pretože tam, kde nevládne večný život, vládne smrť.Smrť, to sú konce, to je dočasnosť, to je starnutie.Teda to sa stalo.Človek neposlúchol. Bolo to rozhodnutie človeka, čo ho oddelilo od Boha.Trvá to dodnes.Ale Boh z lásky k človeku ponúkol cestu späť. Ponúkol človeku cestu k večnému životu, k večnému spojeniu so Sebou. Ďakujem Ti Bože za Cestu, Pravdu i Život, ktorý si poslal.Chcem ísť opäť domov.K Tebe.