O smäde

V organickom pochopení je to volanie buniek tela, ktoré hlásia nedostatok tekutín. Tekutín, bez ktorých bunky nemôžu žiť a telesné orgány pracovať. Bunky hlásia svoju bolesť. A tak človek pije aby uhasil smäd a bolesť buniek sa tratí. Bunky sú spokojné, žijú, orgány pracujú.Ale človek spokojný nie je.Túži uhasiť inú bolesť. Bolesť vnútornú. Bolesť spôsobenú prázdnotou v srdci. To bol aj môj problém.Už ako dieťa som bol obklopený dospelými, ktorí nemohli uhasiť smäd a odstrániť bolesť. Preto pili. Pili doslova aj symbolicky.Pili zo studní, v ktorých bola voda, ktorá dokázala tlmiť ich vnútornú bolesť z prázdnoty. Hľadali, čím by zaplnili prázdnotu a beznádej, nenachádzali a bolesť trvala.Tak pili. Bojovali s bolesťou. Anestézia!Ako som rástol a dospieval, hľadal som vnútornú radosť a naplnenie. Nenachádzal som.Napodoboval som teda skúsenejších, a aj ja som tlmil bolesť z prázdnoty rôznymi vodami. Pil som z rôznych studní. Opäť a opäť. Skúšal som ako ostatní.Studne sú rôzne.Sú studne rozkoše, moci, bohatstva, vtipnosti, veselosti, úspešnosti, ...Skúšal som mnohé, prázdnota a bolesť sa stále vracala.Pred 12 rokmi prišiel do môjho života ten, ktorý vyslovil slová v úvodnom texte:„Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa“ Bol to Ježiš Kristus.Počul som, zastavil som sa a skúsil som sa napiť. Opatrne a nesmelo som sa začal učiť piť Jeho vodu.Sláva! Jeho slová sú pravdivé!Moja prázdnota a bolesť ustupovala.Na miesto bývalého prázdna vstupovala radosť a istota. Trvá to dodnes!Už nepotrebujem staré studne. Je v nich mŕtva voda. Teraz pijem vodu živú.Ale deje sa aj niečo nové. Ten, kto túto vodu pije, sa sám stáva jej zdrojom, lebo:„Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto vo mňa uverí“ Ján 7;38. Ďakujem Ti Bože.