Príbeh o človeku

Pozerá sa Boh a ľúto mu je hliny.Myslel si snáď, že my budeme iní.To nie je dážď, to zhora kvápu slzy,Nechaj nás tak a prepáč, ak sme drzí.Keď všetci spia, vždy v pár oknách sa svieti, hlboko v nás už budí sa ten tretí .Možno má srsť a možno lesklé perie, chce na svet ísť a s krikom sa von derie.Už chce ísť von, no potom masku dá si,Má našu tvár a také isté vlasy.Zacíti krv a v obleku sa vzpriami,Nie... teraz nie, až budeme sami.Počúvaš nás, tak zbabral si to Pane,Poznáme strach a krvou páchnu dlane.Svet nám je les, ulica, džungľa živá.To nie sme my, to ten, čo v nás sa skrýva.Boli sme užasnutí pravdivosťou, s ktorou tanečníci podali výpoveď o pravej podstate a príčinách ľudskej bolesti a strachu. O príčinách ľudskej necitlivosti, zloby a nenávisti. Inscenácia v réžii a choreografii Jána Ďurovčíka nevšedným spôsobom odhaľuje skrytého nepriateľa, ktorý znehodnocuje a ničí neopakovateľné Božie dielo, ktorým je človek sám. Rafinovaná schopnosť nepriateľa zostať nespoznaným, spôsobuje u človeka bezradnosť a depresiu. Predstavením sa nesie zúfalá túžba človeka po blízkosti a láske, ktorej pravosť je človeku skrytá a zamieňa si ju s telesnosťou a potrebou používania iných, v snahe naplniť vlastné potreby. Skrytý nepriateľ pozná tieto potreby človeka a rafinovane preplňuje myseľ človeka túžbami, z ktorých sa rodia skutky, ktoré zraňujú a ničia blízkych i jeho samého. Neschopnosť človeka spoznať príčiny vlastného konania ho ochromuje a stáva sa nástrojom nepriateľa.“ Má našu tvár a také isté vlasy...“ A tak plynuli na javisku ľudské životy naplnené zúfalstvom, hnevom a prázdnotou, ktorá bola plnená telesnými zážitkami. Krátke intenzívne vzťahy sa menili na cudzotu a hnev, ktoré ústili do skutkov plných vzájomného zraňovania. Cez spomienky, neodpustenie, hnev a túžbu po pomste dohnalo „zviera“ skryté vo vnútri človeka až k vražde, ktorá ho samotného prekvapila. Bezmocnosť ho viedla k zúfalému volaniu k Bohu. Príbeh o tom, ako skrytý nepriateľ ničí klamstvom životy tých, ktorí sú pôvodne stvorení Tvorcom pre lásku, pokoj a harmóniu. Na konci tohto príbehu zavládne zdanlivá beznádej a predsa vieme, že môžeme z celého srdca volať k Tomu, ktorý akoby mlčal, Tomu, ktorému „nie je ľúto hliny a vedel, že nebudeme iní“.Na konci príbehu predsa svieti nádej, pretože nepriateľ (zviera v nás), je odhalený a ľudský život „nie je Bohom zbabraný“.Naopak, to Jeho láska sa skláňa dolu k človeku, k tomu najbiednejšiemu a Boh sám berie ľudskú vinu, pribíja ju na kríž a dáva človeku samého seba.A človek?Ak to prijme, poráža tým odhalené zviera. Pretože tam, kde je Duch Kristov človekom prijatý a prebýva v ňom, tam skrytý nepriateľ, ten, ktorý „masku má a také isté vlasy“, stráca svoju moc a právo byť v človeku. A tam kde prebýva Duch Kristov, tam začína plynúť nový život v plnosti lásky.Iba tam, pretože „...ak sa niekto nenarodí znova, nemôže premôcť zviera v sebe“.A preto sme mohli na konci predstavenia plným srdcom ďakovať Bohu za Ježiša Krista a potleskom odmeniť tých, ktorí umeleckým spôsobom, tancom, vyjadrili ťažký duchovný zápas, ktorý sa odohráva v každom z nás. Tých, ktorí nás z javiska burcovali ku konfrontácii a skúmaniu samých seba. Tých, ktorí pochopili. Ďakujeme Ti Bože, že nám svojou láskou otváraš oči a neprestajne pozývaš, aby sme prešli z temnoty do svetla pravdy.