Rozhovor s Jankom

Janko je otec rodiny s piatimi deťmi. Najmladšie len začalo chodiť do školy, najstaršia je už vysokoškoláčka. Často sa s nimi vídavame, často sa rozprávame o starostiach i radostiach, povzbudzujeme sa navzájom a keď si vieme a vládzeme, tak si v drobnostiach pomôžeme. Po boku mu stojí jeho verná manželka s ktorou žije každodenný život plný starostí, obetavosti a vzájomnej služby. Prečo som nazval náš rozhovor nádherným? Nuž preto, lebo som vypočul nevšedné vyznanie muža, manžela a otca. Bolo to vyznanie plné vďačnosti za každú chvíľu, ktorú Janko žije v rodine i v práci. Jeho život je naplnený starosťou o rodinu, tisícorakými potrebami detí, problémami v práci, kde je súčasne elektrikárom, inštalatérom, stavbárom, tlačiarom, kominárom, ba aj horolezcom. Pracuje 6 dní v týždni, skoro každý deň prichádza domov až večer. Janko o tom hovorí: „Nerobím tak preto, aby som mal navyše, ale aby som zabezpečil rodinu a výdavky na vlastnú liečbu.“ Odkiaľ pramení Jankova vďačnosť a komu je vlastne vďačný?V roku 1990 zažil v Tatrách tragédiu. Pri autonehode mu zahynul syn. Pre Janka to bol významný medzník v živote, ktorý ho viedol k tomu, aby vážne začal hľadať odpovede u Boha. Ak ich nenájde, život nemá zmysel, lebo potom sa rodíme len pre smrť. Jeho vnútorná trýzeň a úpenlivé volanie k Bohu, nezostalo bez odpovede. Božia láska a milosrdenstvo sa ho začali dotýkať a napĺňať pokojom. Dobrodenie a milosť, ktoré začal spoznávať vrátili Janka do života. Ako neveriacemu Tomášovi, mu Boh ukázal, že smrť neexistuje. Prežíval výčitky svedomia a usvedčenie z dovtedajšieho povrchného života bez hlbšieho vnútorného zmyslu.A tak som vypočul vyznanie lásky k Bohu, porozumel som Jankovej vďačnosti za všetky nepochopiteľné vyriešenia problémov v jeho rodine, za silu s ktorou môže zdolávať denné prekážky, za pokoj a radosť, ktoré nosí v srdci, za plnenie potrieb rodiny, za jeho splnené osobné túžby. Súčasne som vypočul slová o bolesti, ktorú cíti, keď nekoná z lásky a zraňuje tých, ktorých miluje. Bol som vďačný Bohu za čas, keď som mohol vypočuť toto vyznanie, ktoré bolo ako vodopád čírej vody, ktorá očisťuje. Porozumel som, že Janko neprestal hľadať pravdu, neprestal hľadať cestu lásky. Dôkazom sú jeho slová: “Žijeme pre lásku a večnosť. Som zmätený, keď vidím, že my, veriaci, si to neuvedomujeme a berieme si z kresťanského života len to najľahšie: návštevu kostola či modlitbu bez srdca. Ježiša Krista, ktorý sa na nás pozerá očami bezdomovcov, chorých alebo trpiacich, nevidíme. Máme naozaj Kristove srdce, ruky, nohy či ústa? Sme jedno srdce a jedna myseľ? Sme naozaj schopní obetovať sa za druhého? Smrť syna a vážna choroba ma neustále ženie k častým rozjímaniam a hľadaniu seba samého, ale i k pádom. Niekedy akoby strácam vieru v ľudí, ale rastiem vo viere v Boha.“A tak sa pripájam k Jankovej vďačnosti, pripájam v modlitbe slová, ktorými prosím toho, ktorý je Cestou, Pravdou i Životom, prosím Ježiša Krista, aby Janko s rodinou naďalej vytrvalo kráčal cestou služby v Láske a porozumení cestám Božím.