Takáto udalosť v jej veku podľa praxe lekárov znamená nezadržateľne rýchlo blížiaci sa koniec života. Málokedy pristúpia k operácii. Väčšinou sa pacient preloží do liečebne pre dlhodobo chorých a po niekoľkých týždňoch skoná, obyčajne na pridružený zápal pľúc. Keďže v Helenkinom prípade kardiológ súhlasil s operáciou pri lokálnom umŕtvení, lekári sa rozhodli pre zákrok. Helenkin život vnímam veľmi citlivo, pretože je úzko spätý so životom mojej manželky. Z jej denníka čerpám a vyberám manželkine vnímanie tejto etapy Helenkinho života.
„Helenka sa operácie nebála. Strach už dávno stratila. Stratila ho vtedy, keď ešte ako mladá bola operovaná na žalúdok a prežila klinickú smrť. Videla neopísateľné krásne svetlo, ktoré ju celú prežarovalo a dávalo pocit bezpečia a lásky. Už vtedy, sa hnevala na lekárov, že ju prebrali k životu, pretože chcela ostať v tom svetle. No vtedy nebol jej čas. Mala manžela a tri deti, ktoré si veľmi priali aby ostala s nimi. Boh ju nechal ešte putovať po tejto zemi, aby jej láskavé srdce matky strážilo kroky svojich detí. A ona ostala tomuto svojmu poslaniu verná. Mysliac na nebeské svetlo lásky, modlieva sa stále za svoje deti, ku ktorým postupne pribudlo 7 vnúčat a 7 pravnúčat. Pridávala ich do svojho náručia ako kvety do kytice. Svetlo, ktoré videla ostávalo v jej srdci. Stále je tam.
I teraz, keď leží na ortopedickom oddelení. Myslí na svoju rodinu, myslí na lekárov, na sestričky, na spolupacientov, na pacientku ležiacu vedľa nej. Tiež po operácii kĺbu. No o 24 rokov mladšiu. Mladšiu telom, ale nie mladšiu duchom. Pacientku, ktorá po smrti manžela zanevrela na Boha, prestala veriť v existenciu lásky a postupne strácala psychickú rovnováhu. Denne za ňou prichádza jej dcéra, ale ona iba hľadí pred seba so zrakom upreným doďaleka, málokedy reagujúc na hlas, ktorý sa jej prihovára počas kŕmenia.
Teraz leží vedľa Helenky. Deň, noc. Noc, deň. Ubiehajú. Helenka k nej hovorí. Ona mlčí. Sú tam len samé dve. Jedna najstaršia a druhá psychicky chorá. Dve, ktoré musia byť spolu, lebo by nikto nechcel byť na izbe s nimi. Dve, ktoré už sú pre spoločnosť príťažou. Dve, ktoré si to vo svojom vnútri uvedomujú. Dve, ktoré si sami neurčili dĺžku ani okolnosti života. Dve, ktoré Boh zachováva. Testuje srdcia ľudí okolo nich. Testuje ich milosrdenstvo. Testuje i Helenku. A tak Helenka ako vždy, i teraz pridáva do svojej kytice blížnych v svojom srdci i chorú, blúdiacu spolupacientku. Zabúda na zápas svojho tela. Zabúda na svoju bolesť. Zabúda na svoje napuchnuté, namodralé nohy so začínajúcimi dekubitmi a modlí sa. Modlí sa za zdravie spolupacientky. Jej verné srdce zostáva v aktivite i keď telo je stále viac mdlé. V tichu nemocničnej izby počuť len srdce. Ticho a vôňa modlitby. Čas pripútanosti na lôžko, čas bezmocnosti. Čas závislosti. Závislosti na svojich dcérach. A ony prichádzajú. Každý deň. So stisnutým hrdlom. K svojim mamičkám. Ako k detičkám. Čas kŕmenia.
Prešiel ďalší deň. Ostaneš Helenka ešte zajtra s nami? Vieme, že si často spomínala, že chceš odísť k svetlu, k Bohu, ktorý Ťa poslal na zem a zveril Ti kúsok lásky, aby sa cez Teba rozhojňovala. Vzala si svoju úlohu vážne. Rozhojnila sa. Odovzdala si nám ju. Budeme šťastní, ak nám ju budeš odovzdávať i naďalej, ale sme pripravení i na chvíľu, kedy Ťa anjeli vezmú za ruku a budú ťa viesť domov, k Otcovi. Ostaneme chvíľu bez Teba. No s láskou, ktorú si nám darovala.“
Nemocničná izba. Dve pacientky. Dva ľudské osudy, ktoré sa stretli na vopred naplánovanej križovatke ciest. Jedna po operácii pravej nohy, druhá po operácii ľavej nohy. Jedna Helenka i druhá Helenka. Izba Heleniek. Izba modlitieb. Jedných počuteľných a druhých možno z podvedomia vynárajúcich sa. Stretnutia v tichu. V tichu s Tvorcom. Milujúcim Otcom. Ako deti.
Ďakujeme Ti Otče, že ich hojdáš v náručí a Tvoj Duch Lásky prináša každý deň pokoj a bezpečie do ich sŕdc. Ďakujeme Ti za ne.
