. .presnejšie komixu a animovanej tvorbe. Oba tieto žánre sú v očiach verejnosti, teda na Slovensku určite, považované za detské, podradné a neplnohodnotné dielam klasických maliarov alebo kresliarov. To je ale najväčší omylom aký sa mohol stať, práve opak je pravdou.
Začnúc prvým menovaným komixom, by som len chcel povedať, že tento žáner je fascinujúci a mýtus otom, že majorita tvorby tohto žánru je venovaná práve detskému publiku je momentálne vyvrátená a udupaná v prachu. Áno, je pravda, že v minulosti bol tento žáner hlavne pre detské publikum, ale momentálne toto tvrdenie neplatí a dovolím si dokonca povedať, že je viac komixov pre dospelích ako pre deti. Komixový autory (deju a scenárov) sú poväčšine ľudia odchovaní na tomto žánri a neschopní robiť klasickú literatúru kvôli prevládajúcim konvenciám a malému tvorivému priestoru (aj keď momentálne dosť komixových autorov zabrdlo napríklad do scenáristiky alebo klasickej, tým myslím písanej, literatúry). Títo ľudia sú niekedy označovaní aj ako psychicky nie zdravotne najlepší ale práve to s nich robí géniov svojho žánru, a práve to plní každoročne tisícky kinosál po celom svete. Podľa komixov tých pre mladých (spiderman atď) cez tie pre pokročilejších čitaťelov (Hellboy, Batman) až po tie pre úplných fajnšmekrov a publikum už po 18tke (Sin City, Hellblazer – v kine uvedený ako Constantine alebo Spawn). Frank Miller, ktorý vrátane Sin City už zrežíroval a napísal 2 filmy a vyznačuje sa ponurou atmosférou, perokrezbou a kontrastom maximálne 3ch farieb (čierna, biela + 1) sa stal umeleckou ikonou rešpektovanou aj v profesionálnych umeleckých kruhoch tak isto aj Stan Lee, ktorý tvorivo stojí za zrodom asi každej postavy s vesmíru komixového vydavaťeľstva a nakladateľstva Marvel. Toto umenie už dávno nieje pre deti a spoločnosť, či už profesionálna alebo lajická by ho mala zobrať definitívne ako umenie dospelích.
Komix je statický. Dialógy, monológy a myšlienkové pochody + rozprávanie rozprávača je napísané v bublinách alebo rámčekoch pričom zvuky sú vyjadrené graficky upraveným písmom a citoslovcami, aby sa toto celé dalo do pohybu prechádzame k technike “pohyblivých obrázkov“ animácií, ktorej tvorba sa taktiež radí medzi práve filmy, seriály atď pre mládež a deti, čo tiež nieje tak úplne pravda.
Politické a sociologické postrehy sa dajú lepšie ako kdekoľvek inde vyjadriť práve v animovanom filme príkladom sú celovečerné filmy Simpsonovci, South Park : bigger, longer and uncut alebo Team America : world police alebo aj seriálové telesá ako South Park, The Simpsons, Family Guy, Futurama a už spomínaný The Boondocks (môj osobne najobľúbenejší). Keď sa dostaneme do roviny, že deti pod 13 rokov nechápu tejto animovanej tvorbe (teda aspon ak sa nezabávajú na vulgarizmoch alebo prvoplánových pičkách) tak tento žáner nieje možné zaradiť do IBA detskej kategórie. Áno, taktiež pripúšťam, že väčšina animovanej tvorby je pre deti mladú mládež ale práve to hrá do karát tvorcom týchto seriálov. Môžu si dovoliť použiť ostrejší humor, zobraziť horšie a tvrdšie veci, môžu parodovať hocikoho koho nakreslia a hlavne, každý si povie “veď to je len kreslené“ až do vtedy kým tieto seriáli a im podobné nezačnú byť mienkotvorné a relevantné vo svete humoru a politickej satiry ako takej, čo sa už vďakabohu stalo.
Preto som viac ako rád, že sa tieto “detské žánre“ konečne začínajú brať vážne, a prestávajú byť hádzané do jedného vreca s leporelami omaľovánkami, keď ide o seriózne umenie, ktoré si zaslúži obdiv a docenenie zo strany umeleckej odbornej verejnosti. Zamyslime sa preto a skúsme sa začať snažiť brať vážne aj umelecké smery, ktoré nie sú konvenčné a také aké boli hodnotené v roku ´78.
Holla!
