. . .a tomu, že azda všetci sú večne živí. Áno, už od dôb Lenina, ktorý sám o sebe toto tvrdenie prehlasoval, a propagandistická verejnosť s oddanosťou tak isto, funguje táto enigma okolo temer každého svetového absolutistického vládcu “demokratického štátu“. Castro, komunistickí prezidenti a genrálni sekrtári strán a najnoušie aj Kim-Čong Il, títo všetci sú obklopení enigmou toho, či vlastne ešte žijú alebo nie? Či žijú ale majú všadeprítomních dvojníkov alebo či už nezostali iba tí dvojníci. Kubánski diktátor Fidel Castro je najlepší príklad/ukážka tejto politiky večnej hmly a pochybností o tom či žije alebo nie. Jeho vlastný národ, tak ako aj celý svet žijú v neistote, či Kubánec žije alebo nie, a či po početných zdravotních ťažkostiach je ešte stále schopný fungovať, a pri najhoršom riadiť celú komunistickú kubánsku mašinériu ako šedá eminencia odniekiaľ zo zadu. Celý štát v podstate riadi jeho mladší brat Raúl, ktorý sa má ujať po obľúbenom Kastrovi jeho žezlo, ale pre ľud ako taký je podstatný líder, osobnosť, taká ktorá budí rešpekta a autoritu, ktorú je ľud, v podobnom štátnom zriadení ako je Kuba alebo Severná Kórea ochotný bez akýchkoľvek námietok poslúchať bez slova. Toto je podstatné, ale fakt, že niekoho fingovaný život je použitý ako propaganda je absolútnou neúctou voči fenoménu smrti ako tkému. Keď je niekto mŕtvy, špeciálne hlava štátu, ktorá defacto rozhoduje o osudoch ľudu čo v danom štáte žijú, tak si aspoň ten ľud zaslúži vedieť či ich vodca žije, nehovoriac o celom svete. A nie fingovať život osobnosti a tým držať v šachu celý svet, medzinárodnú politiku, nehovoriac o voličoch a hluchích nalsedovníkov s klapkami na očiach, ktorí svojho vládcu milujú majú ho za dokonca viac ako despotického panovačného diktátora ale za zidealizovaného, milujúceho vodcu tak zničeného propagandou, že ľudia už iba slepo nasledujú a dokonca ani poriadne nevedia, či ich vodca vôbec žije?! Je toto normálne?!
To isté, ale menej relevantnom merítku máme aj v populárnej hudbe s Kurtom Cobainom, Tupacom Shakurom (2pac), Christopherom Wallacom (The Notorious B.I.G) Elvisom Presleym alebo nedávno nebohým Michaelom Jacksonom. Idoly modernej generácie už dávno, ale aj nie tak dávno nie medzy nami sú tak isto obeťami zárobku iných, idealizácie, glorifikácie a mystizácie iba za vidinou zárobku na niekoho nešťastí. Diddyho celá spevácka kariéra je založená na úmrtí Biggieho (aj keď on sám tvrdí, že čistou náhodou), najväčšou starosťou Afeni Shakur bolo to kto vlastní po smrti jej syna práva na jeho tvorbu a mastr a nie to, že sa stále ani nevie kto ho zabil a či vôbec zabil. Elvis (večne živý) je tak isto príkladom toho ako sa rodina dokáže pri jednej posmrtnej zremixovanej pesničke nabaliť viac ako za jeho života a Jackson je iba ďalší v poradí s tým, že kvôli dlhom možno ani nieje mŕtvy a smeje sa na tom, akí sú ľudia hlúpi a dokážu mu splatiť celoživotné dlžoby v priebehu pár týždňov, za jeden nevydaný track, na kolene zostrihaný dokument o jeho nikdy neprezentovanom turné a jedna výberovka + medializáca a totálna glorifikácia, pričom za života bol Jackson zatracovaný ako pedofil a čudák. Všetkých týchto autorov už žiaľbohu po smrti však ale spája jedna vec : všetci teraz zarábajú viac ako počas života čo je statný paradox na zamylsenie . .
Tak sa zamyslime či nerobíme niekde chybu. .
Holla at´cha booi!
