Nemá to názov

Toto nemusíte vlastne ani čítať, lebo sa skoro nič zaujimavé nedozviete...Ja len že som išiel z Bratislavy do Nitry a ako som stál na autobusovej zástavke, slnko svietilo a bolo aj prijemne teplo, naraz začalo pršať...zničoho nič sa spustil taký jemný dážď a obloha bola vlastne modrá...nebol to tiež dážď z ktorého by ste premokli ani podobný zlý dážď, bol to taký mystický, tajuplný dážď...Znie to hlúpo ale pripomínalo my to niečo magické, niečo také ako keby medzi nami lietali draky, ale nejako si ich nikdo nevšímal ale ďalej kráčal a pozeral sa dozeme...No a potom to prestalo, len tak ako to skončilo tak to aj prestalo, ale tá divná nálada vomne ostala...Som neskôr sedel v autobuse opieral sa o sklo a pozeral ako vonku utekajú kilometre, domček za domčekom, všetko bolo zaliate takým nadherným žltým svetlom odchádzajúceho slnka...a ja som premýšlal o dievčati kdesi v Rusku, ktoré asi nikdy nestretnem ale mám ju veľmi rád...o tom aké su niektoré veci nespravodlivé a čo by bolo keby sa niektoré veci neudiali tak ako sa udiali...