Začnem pekne od začiatku – Kúpa lístku a cesta na letisko.
Keď chcete letieť do Arménska, nemáte práve veľký výber prepravcov, primárne tam z našich končín lietajú tak štyria (v rozumných cenách, v nerozumných by ste prepravcov našli hádam aj viac). Nakoľko dôveryhodnosť Ruských letísk a lietadiel v poslednej dobe pokrivkáva, rozhodli sme sa pre západnú aerolinku.
Pri kúpe vie zaraziť, že istý nemenovaný Rakúsky prepravca vie dať pomerne zaujímavú cenu za let z Prahy s prestupom vo Viedni, no ak chcete letieť priamo z Viedne, tak si priplatíte také peniažky, že radi pocestujete aj do Prahy, aby ste ušetrili. Ale to nevadí, vybrali sme si let s Českým prepravcom, pretože mal najlepší pomer cena/výkon.
Cesta do metropoly našich pivárskych kamarátov bola tak pohodlná, ako to len naše vláčiky dovoľujú (ale po pravde, stále sme na tom pomerne dobre, nech sa sťažuje kto chce ako chce). Na Pavláči tradičná čína za pár kaček a potom cesta späť na stanicu. Neviem však či som ignorant, no až v Prahe mi prišlo, že v tepne turizmu, ktorou Pavláč určite je, sa koncentruje veľmi veľa mladých ľudí s drogovými záľubami. Možno by sme týmto mladým hrdinom mali byť vďační za to, že berú od tých prašivých dílerov drogy, aby ich tí špinavci mali málo a nemali čo ponúkať deťom zo susedstva, ale to je asi na iný blog.
Každopádne: Autobus na letisko, čakanie, odbavenie, let.
Noc, spln .... a sem tam plačúce deti na palube.
Letíme ponad milióny ľudí, ktorí by vedeli rozprávať stámilióny vlastných príbehov, či už šťastných, poučných, veselých alebo smutných. No keďže by ste asi nerozumeli ich reči, tak ste skončili pri tom mojom – prosím pokračujte, už sme skoro v Arménsku.
Nočný let pokračuje, letíme ponad Čierne more, ktoré halia oblaky a vytvárajú tak omnoho väčšie vlny, aké by ste kedy na tej vodnej ploche videli. Maličký mesiac v diaľave nedovoľuje vo svojom okolí precitnúť jedinej hviezde a osvietené štíty črtajúceho Kaukazu lemujú pobrežie.
Pristávame.
Je stále noc a ešte tri hodiny slniečko nevykukne na obyvateľov Jerevanu. Po pasovej kontrole prechod cez duty-free shop (skutočne sa mu nedá vyhnúť, návštevník musí ísť priamo cezeň). V letiskovej hale, aj o tejto hodine, hľadajú svoju obeť húfy taxikárov. Vyberáme numericky pekný obnos – cez 100 000 peniažkov (cca 200€) a ideme si vybrať taxík v tejto trme vrme. Nakoľko nevieme po rusky (po arménčine druhý najhovorenejší jazyk), tak to máme ťažšie. Dostávame sa do taxíka ktorý má aj wifi, no čo nepoteší, taxameter nebeží, máme fixne stanovenú cenu. Samo sebou keď dorazíte do cieľa a máte veľkú bankovku tak nikdy zázračne nemajú peniaze na vydaj, ale to je zasa iný príbeh.
Mesto po tme je očarujúce svojou svetelnou výzdobou. Mimo to máte šancu vidieť pri rozbitej ceste odparkovaný Rolse-Royce vedľa starej hranatej Lady. Všade veľa obrovských západných áut, či už z Európy, alebo Štátov a pomedzi to sa tiesňace staré ruské koráby.
Stavby predmestia nepresahujú zväčša jedno podlažie a máte pocit, že do mesta vstupujete cez slum, no keď prvý raz zazriete mesto, upúta vás reklama na miestu likérku „Ararat“ (za menom nie je biblický fanatizmus, ale fakt, že za pekného dňa skutočne Ararat pohlcuje obzor). V našom prípade sme však nešli priamo do starého mesta, ale do okrajového sídliska. Cestou vidíme nesmierne veľa skeletov stavieb ohromných rozmerov a strašne veľa panelákovitých stavieb bez jediného rozsvieteného svetla (aj bez pouličných lámp). Tento Európanovi neprirodzený pokoj naháňa strach.
Sme vysadený pred obchodným centrom. Jediný život na okolí predstavujú všadeprítomné taxíky, čo nebyť zábran na chodníku, už už by do nás narážali a obtierali sa ako domáce zviera. Po chvíli sa stretáme s našim hostiteľom a odoberáme sa k nemu na byt.
Koniec úvodu.
Ps.: Ale som Vás dostal s tým titulkom so Slovenskom však! Nebojte dočkáte sa toho v ďalších blogoch a v hojnej miere. No aby ste sa necítili oklamaní, tak skutočne to pripomína v mnohých smeroch Slovensko minulosti, veď uvidíte..
