Piatok, pracovný deň, kedy do piatej riešite posledné pracovné úlohy a potom s kamarátom sťahujete dajake veci z jeho bytu k sebe do kancelárie (skrátim to – sťahoval som sa v tie dni), no že šťastena je zákerná sviňucha, tak sme mali na toto celé asi štyridsať minút, z ktorých sme vyše dvadsať strávili zaseknutí vo výťahu.
Bol to ten moment, kedy si zvolíte poschodie (nulu), nastúpite, dvere sa zatvoria a výťah... sa nepohne. Pozeráte, stále svieti tá nula, čo ste si navolili, no mrška, po minúte zmizne. Tak chvíľka osvietenia, zazvoníme a budeme čakať pri reproduktore, či sa dakto ozve.. Ale ba, piatok.. štvrť na šesť.. nik neodpovedá, je to ako volať do hory a nepočuť ozvenu. Našťastie okolo odchádza z práce dobrá duša – kolegyňa. Pre potreby tohto blogu jej dáme krycie meno „Paťka“.
Paťka zišla dolu fungujúcim výťahom a nahlásila, že majú dvoch ľudí uviaznutých vo výťahu. Samozrejme záchrana trvala chvíľu a aj čakanie na spásu v podobe Paťky chvíľu trvalo (takže si nemyslite, že to bolo tak jednoduché, ako prečítať pár riadkov). Nakoniec sme sa veselo a spokojne dostali na slobodu (na vzduch).
Keď bolo všetko hotovo, tak som sa vrátil do kancelárie a pokračoval v práci a zašívaní sa až do ôsmej – kedy odchádzal autobus. Nuž a že cestujem, tak zasa dajaky trabel musel prísť – stáli sme trištvrte hodiny na českej hranici, kde páni policajti preverovali totožnosť jedného nášho cestujúceho. Juch.
Príchod do metropoly našich bratkov bol príjemný, vystúpime z autobusu a vonku je 26°C, to skoro o druhej v noci. Zháňame wc, aby sme nemuseli nádrž vypustiť poza kríčok, v tom nás ale človiečik stopne, že wc je zatvorené a uzatvárajú celý areál až do tretej. Naše šance na kultúrnu látkovú výmenu sú spečatené. Ale otvárajú sa nám možnosti nočného blúdenia stovežatou.
Keď už prichádza čas na opustenie mesta a jazdu na Drážďany (o pol štvrtej ráno), tak na mňa prichádzajú driemoty a neprejde dlho a odrazu sa teleportujem do Drážďan.
Drážďany
Nie je ani šesť hodín ráno, vystupujeme pri hlavnej vlakovej stanici. Veľmi pekná to budova, tak si ju chcem odfotiť. Robím tak (teda, najskôr si odbehnem asi 100m od stanice a potom fotím) no.. a odrazu počujem pískanie a hulákanie. Je to dajaky pánko tmavej pleti, čo rozhadzuje rukami, aby som ho nefotil. Tak mu kričím, že fotku som vymazal (po anglicky) a ukazujem, preseknutie po krkom.. nevolím dobrý spôsob neverbálnej komunikácie.
Prichádza pristojaci chalanko, že či máme problém s tým ujom, ja že nie. Veď som to vymazal a on si tam ostal. Odchádzame. No a za chvíľu vidím uja prichádzať a tak mu vravím, že som vymazal fotku (opäť po anglicky), on oponuje „fu** english“.. „speak arabic“. Ukazujem mu, že v mobile nemám tú fotku, že som ju zmazal. On ako tak porozumie a odchádza úplne zdurdený. Je jasné, že o tejto hodine tam mohol asi len dealovať drogy, alebo páchať podobnú nekalú činnosť a nechcel žiadne dôkazy.. Hold, čo už.
Ako odchádzame, tak sa k nám pristaví mladá Nemka a tá točí dačo o tom, že mi chcel odrezať vtáka (ale keďže moja nemčina nesiaha do týchto dimenzií, tak som nerozumel). Konštatujeme, že to bolo pekné privítanie v Drážďanoch a pokračujeme. Chvíľu musím ukľudňovať priateľku, že debilko mohol prísť kedykoľvek a som rád, že tento vyzeral neškodne. Keby na nás vybehol holohlavý dvojmetrový bezkrký, tak by začalo lepiť aj mne.
Ak tu niekto chce riešiť, že „arabáč“, tak si pekne krásne trhnite, pretože aj ja sám mám známych vyznávajúcich islam a sú to super ľudia. Keď vidíte moslima, ako otvára v metre dvere staršej panej a správa sa ako dokonalý gentleman, hoc výzorom pôsobí trošku ako robotník idúci zo šichty, tak pouvažujete o tom, že by bolo fajn, keby tí čo sú doma najviac xenofóbni mali aspoň takéto vychovanie.
Sme ráno o šiestej v Drážďanoch, čo z toho? Ide sa na pamiatky!!! Je super vidieť väčšinu najväčších turistických atrakcií bez turistov na vôkol. Ako plynul čas, tak sa ich nazbierali celé hordy. Okolo obeda bol problém prejsť niektorými uličkami, tak veľa ľudí sa v 35 stupňovom teple fakt chce trepať týmto pokladom na Labe. Nuž, že je teplo a je tu Primark, tak sme museli ísť do obchoďáku.
Mesto je krásne – odporúčam všetkých milovníkom pekných historických centier a odhalených ženských poprsí.
Než odbila tretia poobede, tak nás už bral autobus do hlavného mesta ríše.
Berlín
Prichádzame a idem zisťovať, ako sa dostanem na moju zastávku metra. Stojac v rade na informáciách sa spýtam tety, čo čaká v rade predo mnou a ona mi odpovedá ako sa dostať presne kam potrebujem. Pri mašinke na lístky sa mi prihovára bezdomovec a tým, že mi pomáha si zasluhuje pekné dve eurá. Mám rád toto mesto a to sme ešte ani nedošli na hotel.
Hotel. Hilton. Executive izba je menšia ako v Barcelóne, cca priemerná izba štvorhviezdičkového hotela. Avšak služby sú super! Večera, kde podávajú veľmi nemecké tapas (napr. kúsok zavináča obtočený okolo nakladanej uhorky, na krúžku z bagetky natretom pomazánkou – to celé ozdobené kôprom) a potom kvasenie vo wellness-e. Nuž a tak zničení sme zaspali ako na obláčiku.
Nedeľa
Začíname pamätníkom holokaustu. Čarovné to miesto. Vravel som si, že je to iba pár múrikov vyčnievajúcich zo zeme. Ak to beriete ako ignorant, tak áno je to iba pár múrikov trčiacich zo zeme. No ak máte v žilách aspoň kvapku z turistu, tak je to pamätník s veľmi osobitým čarom.
Od pamiatky všetkým židom čo opustili svet v tých neblahých časoch prechádzame k Brandenburskej bráne a sídlu zla – Reichstagu. Budova je to pekná dominuje okoliu parku, no v pozadí sa tiahnuci nový bundestag dosť špatí dojem. Ak odstúpite ďalej od Reichstagu, tak si všimnete aj „akvárko“ – vyhliadkovú plošinku na vrchu tejto stavby.
Ale dosť bolo ríšskych vecí, pokračujeme parčíkom k víťaznému stĺpu. Pekný zlatý anjel sa čnie nad celé mesto. Vychádzame mu pod sukňu. Odporúčam všetkými desiatimi! Vidíte, že celá táto rovinka nie je narušená jediným kopcom.. čo je škoda. Ale aj tak je to pekný pohľad, keď vidíte industriálne zóny, mesto, park a ľudské mravčeky naokolo.
Odtiaľ prechádzka v tieni po parčíku k zvyškom múru – áno tušíte správne Berlínskeho múru. Prečo by som to však spomýnal, keby to nestálo za zmienku, všakže? Tak prídeme k rujnám pri Bundestagu (hneď za riekou) a tam všetko zarastené trávou a na zvyškoch múru povešané maľby kúpeliek. Nemáme veľa pochopenia pre tento druh umenia a utekáme pred teplom na hotel a do bazéna.
Večer sa vraciame späť do mesta, aby sme si pozreli vysvietené bludisko – pamätník holokaustu. Avšak tu zisťujeme, že hoc svetlá nainštatlovali, tak ich nezapínajú, aby nelákali opilcov – rozumné. Blíži sa búrka, tak ideme na hotel a spať.
Pondelok
Ideme opäť k múru, avšak tento raz k iným rujnám. Prechádzame mestom a čudujeme sa nad tým, ako pekné školské budovy tu majú. Skutočne pôsobia ako okázalé staručké budovy, hoc vieme, že majú max 70 rokov. Mesto má fantastickú atmosféru. Nie je to iba tým hip duchom, pre ktorý sa považuje po Prievidzi za meku hipsterov, je to ten pozitívny pocit, že máte každých x metrov fontánu, parčík, sochu, alebo ihrisko. Prosto – vyzerá to ako fajn miesto na život.
Prichádzame k múru. Príjemne pôsobiaci parčík má zopár kúskov z pôvodného a zamýšľam sa nad tým, ako málo delilo ľudí od života na slobode od života v diktáte.. iba týchto pár metrov..
Sú tu vyobrazenia pôvodnej hranice, zvukové nahrávky rádio komentátorov, čo boli vystavený tejto opache a s hrôzou hodnotili tento tŕň v oku, ale... najviac ten temný dojem tohto miesta podčiarkuje neprestávajúce hlásenie mien, veku a dátumu zastrelenia ľudí utekajúcich na slobodu. Meno, priezvisko, 20 rokov, dátum... ďalšie meno, 25 rokov, ďalší dátum... ďalší človek... a do nekonečna, bez prestávky.
Skľúčený odchádzame, hľadajúc Primark v Berlíne, aby sme vrátili jeden kúsok z včerajšieho nákupu. Ten nachádzame pod veľmi fotogenickou vysielacou vežou. Kupujeme magnetky a utekáme na hotel, pobaliť sa.
Utekáme na letisko. Zisťujeme, že nie sme jediní Slováci, ktorých napadne že predĺžený víkend sa dá tráviť aj za hranicami (je ich plné letisko) a užívame si ryanairovský odlet do domoviny.
