Než sa vypravíme do lietadla a pristaneme v Thajsku, tak si povyprávame o podmienkach ako sme cestovali. Nuž, minule (pred cestou na Island) ma seklo a kríval som ako zombia, teraz to bolo lepšie, bol som iba chorý – na antibiotikách. Ale k tomu sa dostanem.
Po pol dni v práci sme sa pobalení vybrali v teplotách okolo nuly na autobus na letisko, aby sme sa mohli po nociach potiť v teplotách okolo 25°C... v noci.. cez deň aj o riadny kus vyšších..
O siedmej večer nás lietadielko zobralo do Ammánu (Jordánsko), kde sme si vyčkali na Boeing Dreamliner – také to vyčačkané lietadlo s obrovitými oknami a super dotykovou obrazovkou. Čo by bolo super, nebyť chorý, lebo v tom čase ma už hlava bolela ako keby mi v nej zdrogovaní trpaslíci nezbednili so zbíjačkami. Našťastie sa v tom lietadle aj celkom dobre spí (aj v economy triede sa dajú dať kreslá pomerne nízko).
Pristáli sme po 14 hodinách v Bangkoku. No ale to ešte nebola cieľová destinácia. Na hlavnej vlakovej sme odložili batožinu do skladiska prelezeného myškami, kúpili donutky a sediac na zemi čakali na vláčik. Išiel až o dve a pol hodiny, takže sme mali dosť času ponevierať sa okolo. Tu môže pre osobu neznalú miestnych pomerov nastať kultúrny šok – napr. keď vidíte staršiu dámu vonku na ulici v rohu pri stanici skrčenú robiť potrebu a potom si len naprávať sukňu a spokojne odísť z miesta činu. Netreba sa pozastavovať, ale späť k téme – čakali sme kým odíde vlak.
V nočáku cestujúc prvou triedou so spacími vozňami, sme sa konečne pomerne dobre vyspali, hoc prvé hodiny sme trávili sledujúc krajinu za oknom a vymýšľajúc príbehy ľudí žijúcich pri tejto tepne pretínajúcej krajinu.
Táto kovová karavána mala doraziť po 13tich hodinách, preto bol na istý čas prikázaný aj budíček a zber posteľného prestierania. Čo by bolo fajn, kebyže nemeškáme.. Nuž, ale už zobudení sme mohli sledovať džungľu a dvíhajúcu sa hmlu v nekončiacej zeleni, akú sme doma už pár týždňov nemali.
Po dorazení do Chiang Mai (cieľového mesta), bolo treba už iba dôjsť do guesthousu, kde sme po necelej hodine mohli víťazne zložiť batohy zo spotených chrbtov a kúpiť si chladenú vodu. Dorazili sme!
Nebolo ešte ani poludnie a tak sme sa rozhodli vyraziť do mesta. Nejdem písať o jednotlivých zákutiach, radšej to zhrniem (však komu by sa to chcelo čítať/písať?).
Dojmy z mesta – najlepší balans medzi úrovňou služieb a cenou z destinácií, ktoré sme mali v merku. Krásne chrámy, všadeprítomní budhistickí mnísi, celkom dosť turistov, no aj tomu odpovedajúce reštaurácie s ponukou skutočne kadečoho. Ale aj možnosť lacno sa nechať vymasírovať a to aj od väzenkýň, čo sa takto pripravujú na možno kariéru po odpykaní trestu. A v neposlednom rade – mesto bolo na pomery juhovýchodnej Ázie čisté.
Veď sa pozrite na niektoré z obrázkov..
Ako sa deň snúbil s nocou, tak sa naskytla príležitosť obzrieť si aj nočný trh
V gueshouse nám odporúčali výlet do prírody. Váhal som veľmi, pretože som nechcel sponzorovať žiaden biznis, kde by sa zle starali o sloníky. Až po riadnej dávke uisťovania, že ideme na výlet, kde sa o nich fakt dobre starajú, až potom sme si to zaplatili a išli sme.
Na korbu k nám cestou mestečkom priskočilo niekoľko zahraničných cestovateľov a celkom príjemná skupina si to zamierila najskôr na farmu orchideí a motýľov.
Až neskôr sme pokračovali do kopcov, kde sa nás vítali už spomínaní sloníci a aj iné zverstvo. Nepáčilo sa nám ako na slonky kričia, ale friško sme nastúpili – prišli sme a šup ho hore, pretože vodič nechcel strácať čas. Neskôr pozeráme, že tí haranti, čo sa o nich starali do nich kopú, alebo ešte horšie, že ich vlastne aj mlátia cepmi a slonky majú na nohách okovy s špicmi smerujúcimi do nohy.
Zvyšok cesty sme strávili nadávaním na našich „prevádzkarov“ – aj nahlas ako si zaslúžili. Našťastie pre nás toto utrpenie bolo krátke, ale pre slonky je to niekoľko razy denná rutina. A teda – neverte ľuďom, že sa o nich dobre strajú, ak naozaj nejde o „elephant sanctuary“.
Cekovo je úcta ľudí k prírode z tohto kusu Zeme úplne iná ako u nás (myslím, že som o tom písal aj v traktáte o Číne). Ale k horšiemu sa ešte dostaneme..
Z tohto „zážitku“ sme pokračovali k splavovaniu rieky, čo sme z bezpečnostných dôvodov preskočili - načo sa znivočiť na začiatku dovolenky? Hoc potom to nevyzeralo vôbec zle, ale nevadí. Nasledujúca atrakcia bol...... počkajte si na to..... ešte kúsok...... a chvíľočku... bola to tá skoro naj vec na celom dni... ok možno nie úplne naj, ale bolo to fakt dobré, pretože to bol – obed.. dajaký ryžový maglajz varený v palmových listoch. Viem že to neznie nijak vábne, dokonca to tak ani nevyzeralo, ale chutilo to našťastie oveľa lepšie :)
Poslednou atrakciou bol vodopád, kde sme sa okúpali a kde sa dalo spustiť po klzkých kameňoch asi 5 výškových metrov do hlbšieho kúsku potôčka. A áno musel som, lebo toto vôbec nebol jeden z tých momentov, kedy sa Vám niečo môže stať.. ale našťastie sa nestalo!
Tretí deň sme sa opäť ponevierali mestom, aby sme na večer začali cestu do Kambodže. Teda – vyzdvihol nás šofér, aby nás odviezol k nočnému autobusu do Bangkoku. Celú noc sme cestovali na juh a v Bangkoku sme pár hodín čakali na minibus po hraničné mestečko, kde sme si vybavovali víza. Ďalší minibus nás zobral po hranicu samotnú – ktorú sme si pešo odšliapali a kde na území nikoho prekvital hazard. Na území krajiny khmérov sme nastúpili na autobus, čo nás zobral do najbližšieho mesta, odkiaľ sme si to dali v minibuse opäť ďalej až po autobusovú stanicu mesta Siem Reap, kde sme ešte vymenili autobus za tuk-tuk a odviezli sa k hotelu, aby sme po vyše 24 hodinách mohli opäť ľahnúť do perín. Viem že sa to číta dlho a ešte dlhšie sa to celé prežívalo.. a o Kambodži už nabudúce
