Pokračujem tam, kde som skončil. V práci, v Minneapolise. Všetko išlo viac menej ako má. Zdravotne – stále som sa pobolieval, ale postupne to prechádzalo. Highlight – žiaden nebol. V sobotu som si povedal, že sa pôjdem prejsť a tak som šiel dačo cez hodku do obchodného centra.
Cestou som šiel okolo malého letiska, domčekov medzi ktorými sú rozosiate desiatky jazier. Také malé Fínsko v strede Spojených Štátov. Nezskôr, medzi obchodmi, som našiel ALDI... a vytešoval som sa ako malý chlapec, keď som vstúpil dnu a cítil sa presne ako v Lidli. Pocit domova v diskontnej verzii.
Sranda, ako veľmi tu cítiť chudobu. Sú oblasti mesta, kde si poviete, že toto je isto bohatá časť, no aj tie kde okamžite pocítite, že tadeto nie je rozumné chodiť ani cez deň. Pritom môžu byť od seba vzdialené jediný kilometer.
Na dôvažok, môj taxikár mi vravel, že sú miesta kde sa veľa strieľa (zväčša severný Minneapolis). Keď som sa ho potom spýtal, že ako často, odpovedal, že 2..3... niekedy aj 4x (v hlave som si pomyslel.. ročne? Či snáď mesačne?!). Potom dopovedal, že týždenne. Vrážd, je však menej, veď nie vždy keď niekoho strelia, tak musí nevyhnutne zomrieť. Aj tak.. zloba.
V Aldi som si kúpil banán, že som farboslepý a nechcel som nedozretý, tak som si kúpil fľakatý (bo so zelenými a žltými mám večný problém). Chutil ako zemiak.. potreboval by ešte aspoň dva týždne než by dozrel... Tešil som sa naň.. ach jaj. Som si ho nechával ako dezert po tom, čo sa na konci dňa dobalím pred letom do Európy (stále je sobota). Hold nevydarený dezert. Nemám rád surové zemiaky.
Nedeľa ráno. O 8:30 ma berie taxík z hotela vstriec letisku. Nasadám na okrídleného tátoša a o dve hodky neskôr vystupujem v Toronte, aby som čakal na let s mne dovtedy neznámou airolinkou „Jet airways“. Nepoznáte? Nevadí.. Indická spoločnosť. Po nástupe do lietadla sa cítim ako na promenáde v turbanoch. Jedlo je samozrejme tiež indické (ako keby 4x za predchádzajúci týždeň po večerách s kolegami nebolo málo). Pristávam v Bruseli a idem rovno do práce – veď už je pondelok ráno.
Pracovný týždeň mám tak plný meetingov, že ani nestíham zabŕdnuť na fejsbuk. Ale mal aj svoje pozitívne chvílky – mal som zadarmo barbera, takže už nevyzerám ako naštvaný nór (viď nižšie). Taktiež masáž horúcimi kameňmi zadara aj s veštením z karát. Stáli prísun ovocia. A aby toho nebolo málo, tak som v talianskej reštike mal to najtradičnejšie jedlo ich kuchyne – stejk! Na hulváta.
V piatok po práci odvoz do Belgicka. Hodina do Bruselu a hodina a pol po meste – fantastické. Fučalo ako besné, tak som videl iba námestie a kúpil čoko a syr. Asi som rozmaznaný, ale ten IBIS hotel nezanechal vôbec dobrý dojem. Či už pidi izbou, absenciou akéhokoľvek sprcháču alebo neexistujúcou chladničkou. Smutný smajlík smúti (chýbajú mi tu emotikony).
Sobota – spal som zasa raz zle ale krátko, nečakal ma rezervovaný taxík, ale nevadí. Na letisko som došiel a spoznal jeho krásy (zasa viď nižšie). Nastúpil do lietadla plného osôb cestujúcich za lepšími zajtrajškami z krajiny oveľa chudobnejšej ako je tá naša. Všetko by bolo dobre, keby som nedostal aj ich stravu. Ten neurčitý mišmaš kadečoho s tonou korenia sa povadil s mojou alergiou a zvyšok cesty bola symfónia gradujúcej bolesti hlavy s podtónom grckových stavov a pálením očí.
Preletel som letiskom aby som čakal (v krajinke kde bolo pekne sneživo) na nástup do lietadla a odcestoval do Minneapolisu. Po pristátí sa k môjmu stavu pridala aj celková slabosť a dezorientácia. Na cestovaní je to prepravovanie sa tá najtešivejšia časť. Aby som nezabudol. Ani tu ma nečakal objednaný taxík. Opäť čakanie.
Na izbu som prišiel o jednej v noci (Európskeho času). Sprcha, nákup, jedlo, internety, spánok... 13 hodín spánoku. Nedeľa už zasa v znamení písania rigo, prechádzky a blogu (tohto). A po online check in-e prišiel povzdych. Hej cestoval som v poslednej dobe málo a ten fyzický stres bol nedostatočný, preto teraz pôjdem z mínus deviatich stupňov do plus 31 stupňovej Kalifornie. Od urobenia si vodičáku to bude moja prvá jazda, kedy budem sám v aute.. bude zábava.
