Posledné dva mesiace jazdím do Prahy často. Prvá nehoda, pri ktorej auto v plnej rýchlosti nabralo na diaľnici chodca sa stala pol hodinku po tom, čo sme týmto úsekom prešli. Na druhý deň mi pri čítaní správy nabehla husia koža a urobilo sa mi trochu zle.
Akokoľvek sa to snažím pochopiť, nejde to. Ako môže niekomu napadnúť v noci prebiehať cez diaľnicu? Chýbal týmto ľuďom zdravý úsudok? Riešili si na úkor iných svoje osobné problémy?
A čo tí šoféri, ktorí boli súčasťou nevysvetliteľnej tragédie, keď ich vlastným autom doslova roztrhali na kusy? Okrem traumy si z miesta nehody odniesli obvinenie z ublíženia na zdraví s následkom smrti. Môže za to univerzálna formulka: „Šofér môže viesť motorové vozidlo takou rýchlosťou, aby ho dokázal bezpečne zastaviť.“ Budeme teda jazdiť po diaľnici šesťdesiatkou len preto, že nám z tmy môže pod kolesá vbehnúť šialenec, ktorý si zmýlil diaľnicu s chodníkom pre peších? Dúfam, že diaľniční policajti nájdu toľko pochopenia, že všetky podobné prípady odložia bez postihu. A poslanci by mohli konečne do zákona vložiť ustanovenie, vďaka ktorému bude možné ľudí prebiehajúcich krížom cez diaľnicu zavrieť do blázinca za všeobecné ohrozenie.
A myslíte, že sa to, čo sa stáva na diaľnici D1 v Čechách vám stať nemôže? Slovenskou raritkou je rýchlostná cesta medzi Sereďou a Nitrou, kde som neraz videl hlúčiky prebiehajúcich ľudí a dokonca aj zopár cyklistov!
