Položili ste si už otázku, kedy ste na Slovensku jedli dobré párky? Počkajte, nehovorím o tej zlátanine z odrezkov, škrobu, smradľavého tuku a iných zbytkov, ktoré mäsokombináty povyškrabujú z podlahy. Hovorím o voňavých vyúdených párečkoch, ktoré prevoňajú pri varení celú kuchyňu a na ktoré sa tešíte celú cestu domov z mäsiarstva. O tých párkoch, ktoré pri zovretí vody neprasknú a nevyvrhnú odporne ružový mletý sajrajt do vody. Hovorím o párečkoch, ktoré po vpichnutí vidličky jemne prasknú a chrumkajú pod zubami, ktoré majú delikátnu chuť jemne vyúdeného mäska.
Chápem, že hypermarkety i tradične šporovlivý Slovák dohnali mnohých mäsiarov k tomu, aby vyrobili párky z čohosi, čo okolo mäsa ani nešlo len preto, aby vyhoveli cenovým nárokom nákupcov. Do sto korún za kilo sa, myslím, ani dobrý párok vyrobiť a predať nedá. Ale ani tie párky s cenou nad sto korún za kilo sa, s prepáčením, nedajú žrať. Hľadám roky, doslova roky výrobcu, ktorý by mi dokázal v dostupnom obchode predať párok, za ktorý by sa nehanbil žiaden mäsiar zo starej školy. Som ochotný za taký párok zaplatiť, patrím k ľuďom, ktorí kvalitné jedlo dokážu oceniť. Doposiaľ som našiel jediný obchod a aktuálne poznám jediný na Slovensku vyrobený párok, ktorý dokážem zjesť bez odporu, aj keď sa okolo mojej predstavy o ideálnom párku len obšmieta.
Úplne rovnaký názor mám na šunku. Slovenská šunka je čosi tak odporné, že si musím z času načas naprávať chute nechutne predraženými šunkami zo zahraničia. Aby som definitívne nezabudol, ako normálna šunka chutí. To, čo slovenskí mäsiari (alebo obchody) predávajú pod rôznymi názvami od 60 do 250 korún za kilo je vodnaté chemické čosi. Napadá mi aj iné pomenovanie, no to už by som bol vulgárny. Je úplne jedno, čo si kúpite a kde si kúpite, na dobrú šunku natrafíte náhodou a bez záruky, že rovnaká značka bude o týždeň chutiť rovnako.
S ťažkou depresiou dnes spomínam na krásne časy, keď fungovalo údenárstvo Würsterei Pressburg na Štúrovej ulici v Bratislave. Štýlový interiér a personál vo vždy čistých zásterách dopĺňali tak neuveriteľne chutné dobroty, že som vždy utrápený vychádzal von po ťažkej dileme, čo si z tých desiatok mňamiek vybrať. Dodnes spomínam na úžasný výber sušeného mäska, na vyúdenú slanú pražskú šunku, neprekonateľné debrecínske a viedenské párečky, či na rôzne delikatesky z diviny.
Patril som k nadšeným pravidelným zákazníkom, ktorým sa vyplnili všetky gurmánske sny. Bohužiaľ, život v údenárskom raji trval necelý rok, údenárstvo zatvorili, chvíľu som ešte registroval vybrané balené dobroty v Tescu a potom už ani len to. Netuším, čo sa s tým mäsiarstvom napokon stalo, či ešte funguje a dodáva niekam, kam nechodím, alebo úplne skrachovalo. Je mi za ním smutno, pretože ľudia, ktorí ho viedli mali všetko to, čo si od mäsiara predstavujem.
