Zážitok číslo 1:
Na diaľnici predbieha ošuntelá Felicia dva kamióny. Plne naložená ide 80 km/h. Do dostatočne širokej medzery medzi kamióny sa však nezaradí. Som prvý v kolóne, ktorá sa za Feliciou vytvorí. Za mňa prichádza psychicky labilný šofér Mazdy. Bliká, mierne uhnem, aby videl, kto premávku brzdí. Felicia pokračuje svojou osemdesiatkou ďalej. Predbieha ďalší kamión, za ním je opäť medzera, do ktorej sa môže zaradiť, no šofér auta neuhýba. Medzitým sa za nami tvorí kolóna možno tridsiatich áut. Šoféra Mazdy ide roztrhnúť, pozorujem ho v spätnom zrkadle. Felicia týmto spôsobom prešla v ľavom pruhu presne 18 kilometrov. Keď som ju predbiehal, za volantom sedel Pepík v tielku a na zadných sedadlách mal tri nepripútané deti. V spätnom zrkadle pozorujem, ako šofér Mazdy vytláča Feliciu na krajnicu a zastavuje ju. Viac neviem, na diaľnici sa bijem len vtedy, keď musím.
Zážitok číslo 2:
Prechádzam dedinou, ktorú nepoznám. Som nepozorný a s autom vbehnem do vyfrézovanej jamy rýchlejšie, akoby som mal. Náprava zakvíli, no mňa zaujme šofér Felicie v tielku, ktorá ma míňa v protismere. Celá rodina v aute na mňa civí a na mojom kikse sa rehocú tak, že sa zadúšajú chlebom s Ramou, ktorý si zbalili na cestu.
Zážitok číslo 3:
Vychádzam z pumpy na diaľnicu. Pripájam sa do pravého pruhu, ktorý je voľný. V ľavom pruhu sa ku mne blíži Octavia. Plynule zrýchľujem na 130 km/h. Octavia pokračuje svojou rýchlosťou v ľavom pruhu, no nedarí sa jej predbehnúť ma. Namiesto toho, aby sa jej šofér zaradil za mňa a pokračoval ďalej svojou rýchlosťou, ktorá zjavne neprekročila 120 km/h, z posledných síl pridal, olízal mi predok auta, prudko skočil na brzdu a ukázal mi prostredníkom, koľko je 5 mínus 4. Za volantom sedel Pepík v bielom ufúľanom tielku.
Prečo? Prečo práve ja?
