Keď jazdím veľkým autom, na ceste mám rešpekt. Bez toho, aby som si ho akokoľvek vynucoval. Stačí, že vyhodím smerovku a uvoľňuje sa pruh. Pravidlá zipsu začnú fungovať, len čo sa natlačím na stredovú čiaru. Menšie a pomalšie autá mi uhýbajú bez toho, aby som čo len blikol diaľkovými. A to, prosím pekne, nemám ani SUV, ani medveďa, ani bavoráka.
Keď jazdím na malochovi, mám permanentný pocit ohrozenia. Nestačí s dychom na rýchle limuzíny, so svojím litrovým motorom nemá ani úžasné zrýchlenie a preto s ním jazdím tak, aby som nikomu neprekážal a nesnažil sa dokazovať to, na čo malé auto nemá.
Aj napriek tomu väčšine prekážam. Predbiehajú ma tak, že mi olizujú zadok a sekajú predok. Blikajú na mňa v kolóne, aby som uhol, vždy a za každých okolností, na drzovku aj vtedy, keď dopravu nespomaľujem. Snažia sa ma vytlačiť mimo cesty, pretože majú dvakrát tak veľké auto a úbohý pocit, že sú čosi viac. O pravidle „väčší pes j..e“ som sa presvedčil už toľkokrát, že ma o opaku na slovenských cestách nik nepresvedčí.
Kedy sa prestaneme hrať na veľké a malé autá a začneme rešpektovať ľudí, ktorí v autách sedia?
