Shrek Tretí je ako káva varená z usadeniny na dne šálky, bezduchý dej dopĺňa kde-tu dobrý vtip a potešila ma len kvalitne zmáknutá animácia.
Naopak, vytočil ma opäť a zas slovenský dabing, ktorý by nemusel byť vo finále vôbec zlý, ak by režisér vyrazil toho, čo daboval oslíka a nahradil ho iným hercom, ktorý by sa aspoň trochu dokázal priblížiť perfektnému Eddiemu Murphymu (alebo aspoň puberťácky vtipnému českému dabingu).
A premenovanie princa Krasoňa ja Jasoňa ma zabilo úplne. Malá po celý film nedokázala pochopiť, prečo sa Krasoň volá Jasoň a nedokázal som jej to vysvetliť ani ja. Bol prekladateľ v dabingu taký hlúpy, že by nezachytil meno princa Krasoňa v predchádzajúcich dvoch dieloch? Považoval vari slovo „Krasoň“ za čechizmus a v snahe podliezať sa odborníkom v Ústave Ľudovíta Štúra mu dal nové meno? Alebo sa ktosi zodpovedný v realizačnom tíme snažil byť za každú cenu originálny? Netuším.
Za všetko hovorí už len to, že sa v Shrekovi Treťom ako v správnom americkom filme grgá, prdí a dočkáte sa aj hromadnej scény, v ktorej sa nadšene tlieska.
Poslednou bodkou za filmom bola návšteva McDonaldu, v ktorom si mladá vybrala hračku Shreka (keďže slovenské hračkárstva postavičky Shreka dovezú najskôr za rok – dva a potom ich budú ďalšie tri roky predávať s postupne narastajúcou zľavou – súdiac podľa doterajších skúseností). Keď stlačíte sponu na Shrekovej blúze, ozve sa „Gŕrrrrrrrrg. Hehehe. Gŕrrrg. Hehehe.“ Asi toľko – kedysi kvalitná zábava ostala už len pri tom grganí a prdení.
