Vždy som si myslel svoje, keď ľudia vraveli, že Hong Kong nie je Čína (som predsa zarytý komunista :) ), ale teraz už to chápem. Naozaj to tam nie je cítiť ako v Číne. Ak si človek myslí, že v Číne je veľa ľudí, nech ide do Hong Kongu. Alebo nech tam radšej nejde. Až tam je veľa ľudí. Aj na mňa to bolo priveľa. Človek v niektorých častiach mesta nechodí vôbec po zemi. Všade sú chodníky nad zemou, pretože uličky sú tenučké, cesty široké a ľudia sa už nikam nezmestia. K tomu je tam strašné horúčava a nikto nevie po čínsky. No dobre, veľa ľudí vie, ale Hong Kongčania nemajú čínštinu radi a často krát ňou odmietajú rozprávať. Ja zas v zásade odmietam rozprávať anglicky, takže sa v Hong Kongu dostávam do dobrovoľne-nedobrovoľnej lingvistickej izolácie. Ja na nich čínsky a oni na mňa kantonsky (južný dialekt). Ale na druhej strane, kantončina je balzam pre moje uši.
Pokiaľ človek ide do Hong Kongu na budget, rozhodne odporúčam sadnúť na električku a voziť sa po meste. Je to lacné a dá sa toho vidieť naozaj veľa. Nie je preplnená ľuďmi (občas) a keď si človek chytí miesto na vrchnom poschodí (sú dvojposchodové) má krásny výhľad a neustály prievan, ktorý ho aspoň trošku preberie.
Potom samozrejme traba vidieť Victoria harbour, star avenue a prejsť cez vodu Star ferry.Neberte si turistické lode, sú drahé. Hromadná doprava - star ferry stojí len dva Hong Kongské doláre.
Na ukážku pridávam zopár fotiek Hong Kongu.
Tuto vedia čo predávajú, rovno to napísali - Fejky :)
Výhlad z Victoria peak. Moj najdrahší výlet v Hong Kongu. Ale stál za to.
No ale druhýkrát a tretíkrát už sa mi do Hong Kongu nechcelo. Je tam moc teplo, všetko čo sa dá vidieť na budget som videl, na zábavky vyššieho rozpočtu nemám, ani len na Hong Konggské ceny za jedlo a ubytovanie nemám (hoci predtým som býval v najlacnejšom hostaly, kde noc stojí menej ako100 Hong Kongských dolárov na noc ak viete čínsky, je to drevená posteľ z ktorej vás všetko svrbí a ráno sa budíte dokúsný od ploštíc, po stenách behajú rôzne veci, ktoré radšej neskúmate). Okrem toho ma v Šanghaji čaká roboty a roboty. A tak môj výlet vyzeral tak, že som v Šanghaji sadol na vlak a strávil v ňom viac ako 20 hodín. Meškali sme. Prišiel som do Shezhenu, mesta ktoré susedí s Hong Kongom, prešiel som cez hranice, sadol na metro, prešiel jednu stanicu, sadol opačným smerom, prešiel späť do Shezhenu a išiel do Starbucksu aby som si nabil mobil a počítač na ďalších 20 hodín späť do Šanghaja. Popri tom som si samozrejme ešte stihol dať južanské Dim Sum a navštíviť dvojposchodovú predajňu čaju a čajového porcelánu.
Dim Sum
O 4 poobede už som sedel vo vlaku, hoci len o pol 8 ráno som vystúpil z prvého. Nie je to až také zlé. Človek si na to zvykne. A hlavne sa človek neustále učí. Už napríklad viem, že keď si budem kupovať lístok, musím silou mocou vybojovať sedadlo pri okne. Normálne mi to je jedno, ale 20 hodín vo vlaku a človek začne milovať okienko o ktoré si môže oprieť o štvrtej ráno hlavu.
Pretože inak má len stôl pred sebou a ležať na ňom nie je až tak príjemné. Ale najhoršie miesto je na konci vagónu, kde je pri stolíku len 5 stoličiek, stolík pre štyroch a teda piata stolička je bez všetkého. Túto stoličku už som vyhral dvakrát a začínam ju neznášať. Minule vedľa mňa sedela aspoň pekná Číňanka a mal som dôvod si o ňu nenápadne oprieť hlavu, ale dnes sedím len s chlapmi, i keď sympaťákmi, no oprieť si oňho hlavu by bolo trošku moc ☺ Takže rada na dlhé cesty vlakom - sedadlo pri okne.
Ale cesty vlakom majú niečo do seba. Keď sa celému vlaku vybijú mobily začnú sa ľudia spolu rozprávať (kedysi sa podstatne viac rozprávali) a začína tréning na čínštinu. Už to dávam v pohode, ale pamätám si časy, keď ma príšerná čínština roľníkov a robotníkov, ktorí chodia najlacnejšou triedou ako ja, privádzala k šialenstvu. Vôbec som nevedel čo vravia. To je presne ten moment, v ktorom si uvedomíte, že keď vám Číňan povie, že rozprávate lepšou čínštinou ako on, nie je to len slušnosť, ale je to naozaj pravda. Tréningom sa všetko dá a už rozumiem rôznym príšerným podobám oficiálnej čínštiny, i keď to je nekonečný zážitok a nekonečná studňa nových slovíčok, ktoré nikdy nepoužijete.
No vlak by som za lietadlo len tak nevymenil, lebo tu človek stretne neuveriteľne veľa zaujímavých ľudí.
Tak napríklad minule ma na stanici v Guangzhou zastavili dve Kolumbíjčanky, lebo boli absolútne neschopné si kúpiť lístok. Jedna mala 22 a druhá 26. Tak som im pomohol a kedže sme ho kupovali naraz mali sme aj sedadlá pri sebe. Okrem toho že som si precvičil španielčinu (volali mi každú chvíľu počas nasledujúcich dní, pokiaľ nám nešiel ten vlak. A to aj o 6 ráno, naozaj boli neschopné) tak som sa dozvedel aj zaujímavú story. Odišli z Kolumbie do Hong Kongu a zarábali si prostitúciou. Použili na to veľmi zaujímavý španielsky výraz - holubice. Trvalo mi dlho kým som ho dešifroval. Žili tam už rok, ale dostali sa do problémov a tak im nezostávalo nič iné, ako odísť ďalej. Najprv som sa divil, prečo majú tak strašne veľa batožín (dosť som sa ich nanosil, naozaj boli neschopné) ale potom som to pochopil. Až po hodinách z nich vyšlo, že do Šanghaju vlastne utekajú. Musel som im písať adresy všetkých najväčších diskoték, kde sú potencionálne zárobky. Okrem toho som im musel aj objednať hotel, kúpiť SIMkratu, pomôcť získať peniaze z Western union a podobne. Naozaj boli neschopné. Dúfal som, že sa aspoň „remeselne" odmenia, ale hneď ako mali všetko vybavené, už sa neozvali ☺ Aspoň mám ďalší príbeh do svojho budúceho veľdiela : ) A to dielo by bolo ešte viac „veľ" keby že som maliar. Pretože ich zhrozené tváre, keď sme sa snažili dostať do absolútne, ale absolútne preplneného vlaku (ale absolútne, pre Európana je to nepredstaviteľný pojem) stáli naozaj za to. A vždy ďalšie zhrozenia, keď si nejaký chlapík odpľul až z päty, či odgrgol zvukom hromu ma zabávali 20 hodín vo vlaku. Na tejto fotke síce nie je úplne vidieť jej tvár, ale zhrozenie sa dá vyčítať. A to chlapík len upratuje zem.
Ďalší pekný príbeh prikrášlim, aby som sa udržal v téme. Nebolo to totiž vo vlaku, ale v metre. No išiel som zrovna na vlak, tak sa to tiež počíta. Vedľa mňa sedela maminka s dieťatkom na rukách. Kto bol v Číne vie, že malé deti tu majú špeciálny „úbor" s rozpáranými nohavicami, aby sa dali pohodlne usadiť na potrebu v prípade núdze. A tak sa tomu aj stalo. Dieťatko sa hralo s pipíkom, keď zrazu šup, po celom metre sa rozlial potôčik. Či skôr riečka. Ľudia uskakovali, maminka sa smiala, dieťatko sa smialo, a ja som si aspoň dvihol ruksak a nohy zo zeme. Niektorí to nestihli. Zopár ľudí si zamrmlalo, že mu mohli aspoň podstrčiť igelitku, ale inak sa nič nedialo. Milujem túto krajinu, všetko sa berie v pohode:)
Ďalší krásne zážitky sú vlakoví predajcovia. Vo vlaku sú dva druhy. Jedni sú pracovníci vlaku. Majú vozíky a v nich buď ovocie, teplé jedlo, instantné jedlo, pitie, cigarety (v čínskych vlakoch v najlacnejšej triede sa dosť fajčí), karty (aj sa dosť hraje), semiačka (aj sa dosť rozhadzujú šupky po zemi) a pod. Číňania ktorí nemajú miestenky (a tých je veľa, pretože hoci by to dráhy robiť nemali, stále predávajú nadmerné množstvo lístkov na státie. Na dvadsať hodín!!)) na nich už okolo jedenástej strašne nadávajú a občas sa do seba pustia, pretože každých 30 minút príde nejaký vozík. Chudáci sa snažia spať aspoň na zemi ale nikto im to nedovolí. No a druhá skupina predajcov predajcov sú neoficiálni predajcovia. Majú veľké tašky, ktoré sa otvárajú keď noc sadá na vlak. Okrem všetkého čo majú oficiálni tam majú aj napríklad aj stoličky. Akurát ich veci sú často krát falošné. Ono vlastne aj veci tých oficiálnych sú občas fejky. Kúpil som si od nich dva druhy piva. Ani jedno nebolo pravé. Boli to rôzne napodobeniny čínskych pív. Ono aj kvalitné čínske pivo má pre milovníkov českého piva nie príliš pivovú chuť, ale tieto boli o dosť horšie. No a niekedy majú títo predajcovia parťákov na staniciach. Prídeme do stanice a tí vo vlaku otvoria dokorán okná a z vonku sa prihrnú ich parťáci, ktorí kričia na celý vlak a predávajú miestne špeciality. Najväčší úspech zatiaľ mali pečené kuratá z Shanglao. Keď už mi ich ponúkali každú cestu, na štvrtýkrát som neodolal. A boli dobré. Šak aj išli naozaj na odbyt ako je vidieť na tomto videu.
Kapitola sama o sebe sú záchody. A to ako po celej Číne tak aj tie vlakové. Ono, prvé tri stanice vyzerajú super (i keď tie prostitútky z Kolumbie by s týmto vyhlásením nesúhlasili a záchody použili len raz za tých 20 hodín). No každou hodinou sa to zhoršuje. Naposledy ma ku koncu jazdy na záchode čakala obrovská kopa bordelu. A bolo tam všetko od použitého toaleťáku a použitých vložiek, až po všade prítomné šupy z melónových zrniečok. No okrem veselých historiek ma niektoré zase ničia. Napríklad minule som sedel pod výbojkou ktorá nonstop pískala asi 5 hodín. Myslel som si že odpadnem. Pripomínalo mi to pravé čínske mučenie. Raz som zas sedel s troma roľníkmi, ktorí aj napriek tomu, že sedeli vedľa seba, neuveriteľne revali a v zápale diskusie búchali päsťou do stolu, na ktorom som sa snažil spať. A to nebolo nič oproti tomu, keď zdvihli telefón. Aj toho na druhom konci drátu muselo odfúknuť, ako reval náš Číňan do toho telefónu.
Cesta vlakom je v Číne zábava. Hlavne najlacnejšou triedou, ktorou jazdím. Samozrejme drahšie lístky už sú luxus, ale o čom by som potom písal? :)
