(Odhaľujem stratené svety, diel druhý. Viac podrobností je v úvodnom článku do seriálu TU)
Jasno síce ešte nebolo a všade naokolo bolo nasnežené, ale vo výške 3 300 m n. m. treba občas počítať aj s nepriazňou počasia. To však na dnešnom výstupe vôbec neubralo. Ba naopak.
Hrôzostrašné oblaky na vrcholkoch pohorí boli úžasné. A po deviatich hodinách výstupu sme popŕchanie už ani nevnímali. Nuž, pri hľadaní stratených svetov treba počítať s tým, že ich človek nájde. :)
Počas tohto úžasného výstupu sme prišli do sveta mulíc. Stretli sme minimálne tri rodiny idúce na muliciach na pole. Pri poli sa mulice išli pásť a ľudia makať na pole. Nuž majú to tu naozaj podelené. A nikto tu ľahký život nemá.
Zatiaľ sme netušili, že vstúpime priamo do príbehu od Karla Maya. Posledné kilometre boli plné skalnatých cestičiek a priam horolezeckých výkonov, keď z ničoho nič sa pred nami objavili nekonečné planiny plné jakov, kôz a oviec. Cestou nás viedol jeden z Tigrích bratov, a ten sa len kde tu zjavil spoza húštin, aby sme videli smer cesty. Nielenže táto scéna objavujúceho sa domorodca bola ako z filmu Vinnetou, ale on tak ešte aj vyzeral. No a tie planiny. Na fotkách to síce nie je vidieť, ale boli nekonečné a nekonečné. Jedna z najprekvapujúcejších prírodných scenérií, aké som kedy videl.
Jaky sme pre tentoraz sledovali len z diaľky. Po dvadsiatich kilometroch a nekonečných „prériách“ sme jasali, keď sme konečne videli naše stany. Okrem toho sme mali všetko mokré, no a nevedeli sme, aké počasie nás čaká. Boli sme už druhý deň bez signálu a tak predpoveď počasia bola pasé. Stihli sme si len od Tigrích bratov vypýtať fľašku pálenky, ktorá nám veľmi pomohla. Ale v noci sme sa aj tak triasli, lebo bolo „príjemných“ mínus päť stupňov. Brrrr. Už nech je zajtra…
