Čína vždy bola a myslím si, že stále je, krajina, kde spoločnosť a rodina majú náskok pred jednotlivcom. U nás je to presne naopak. Priniesol to k nám zrejme humanizmus, ktorý človeka ako jednotlivca spravil nadradeného všetkému inému. A Francúzska revolúcia, ktorá zaviedla, že všetci sme si rovní. Ale v Číne Konfucius odjakživa učil, že tomu tak nie je. Keďže konfucianizmus je smer, ktorý neustále pretváral čínsku spoločnosť, v čínskom myslení si nie sú všetci rovní. Konfucius učil o základných vzťahoch medzi ľuďmi, ktorými sa riadi spoločnosť. Tieto vzťahy sú vždy v podraďovaciom vzťahu. Nie je dané, kto je vždy podriadený a kto nadriadený, ale je dané, že nikdy si nie sú rovní. A Konfucius učil aj to, že spoločnosť bude šťastná, ak sa budú veci označovať pravými názvami. On žil v zlých časoch. A často tvrdil, že zlé sú preto, že ľudia začali veci zle pomenovávať. Podriadený začal sám seba nazývať panovníkom, prestal si teda plniť svoje povinnosti ako podriadený a začal využívať práva ako panovník. Práva, ktoré mu neprináležali a tak vznikli boje a rozvrat spoločnosti. No a aj z tohto dôvodu je čínska rodina (a aj spoločnosť) veľmi prísne hierarchicky označovaná, čo odráža slovná zásoba.
Staršia sestra sa povie inak ako mladšia sestra. Starší brat sa povie úplne inak ako mladší brat. Strýko z maminej strany a strýko z otcovej strany sa povie úplne inak. A aj keď sú obaja z maminej strany, inak sa povie „strýko" pre toho čo je mladší a pre toho čo je starší. A inak sa povie aj babka a dedko z otcovej strany a babka a dedko z maminej strany.
Takto sme sa to učili aj my na sinológii. Ale to je len polopravda. Ak niekto bude vravieť, že babka z maminej strany sa povie „waipo" a z otcovej strany „nainai", tak to je zle. Pretože to by to nebola Čína, aby to bolo tak jednoduché.
Skôr ako prídeme na to, prečo to nie je pravda, musíme si ujasniť príčiny tejto slovnej hierarchie a taktiež, čo tieto jednotlivé slová vlastne znamenajú v doslovnom preklade. Číňania nevymysleli toľko slov na označenie babky a dedka preto, aby si spravili život komplikovanejším. Ale preto, aby veci označili pravými menami a tým pádom definovali hierarchiu v rodine. Slovo waigong, označujúce dedka z maminej strany znamená voľným prekladom „priženeného, toho čo prišiel z vonku". Pretože on sa do rodiny, ktorej meno sa bude niesť ďalšie generácie, dostal len vydajom svojej dcéry. Ak sa teda on volal napríklad Liu, jeho dcérou toto meno skončilo a ich ďalšie deti sa volajú podľa mena dcérinho manžela. To znamená že línia muža pretrváva a preto dedko a babka z mamine strany sú „tí zvonka, priženení". A tu je práve ten chyták. V Číne sa dieťa nie vždy volá po otcovi. V Číne sa dieťa volá po tom rodičovi, ktorý do rodiny vložil viac. To znamená, že ak je manželkina rodina bohatšia, tak rodina aj naďalej nesie manželkine meno a nie manželovo. Tým pádom ale rodičia manželky už nie sú tí zvonka. Pretože ich meno pokračuje. A „tí zvonka" sa stávajú rodičia ženícha. Takže slovo pre babku a dedka sa prehadzuje. Preto tvrdiť, že označenie prarodičov sa delí podľa toho, či sú z maminej strany, alebo z otcovej strany je chybné. Správne je povedať, že ich názvy sa menia podľa toho, koho meno pokračuje v rode. Máme v Číne priateľku, ktorej rodina je už štyri generácie „klan žien". Už štyri generácie sa dieťa volá vždy po mame, pretože tá ženská časť rodiny vždy do manželstva priniesla viac. Ak teda niekto bude trvať na preklade „prarodiča z maminej strany", tak potom v niektorých čínskych rodinách je žena otec a muž manželka ☺ A že vraj v Európe sú ženy emancipované ☺
P.S.: Ak ste sa niekedy zamýšľali, prečo svetoví politológovia a sinológovia hovoria, že demokracia nie je vhodná pre ázijské krajiny, je to často krát práve tento dôvod. Čínska spoločnosť, ktorá ovplyvnila celoázijskú spoločnosť, bola odjakživa prísne hierarchická a od Konfucia (cca 500 p. n. l.) učila, že ľudia si nie sú rovní. Že spoločnosť má hierarchiu, ktorá musí byť prísne dodržiavaná a ešte prísnejšie označovaná pravými názvami a že ľudia sú vždy a za každých okolností nadriadení a podriadení. Aj napriek tomu, že nadriadenosť a podradenosť nie je stála, to že tento vzťah nikdy nie je rovný, stále je. A ako do toho zapadá socializmus, kde sú si všetci rovnejší než pravítko? No možno, že ten socializmus tu v Číne nie je taký socializmus, aký človeka napadne pri slove „socializmus". Možno tu totiž vôbec nie je.
