Máme túžbu ľudí škatuľkovať. A to vo všetkom. Aj v tom, kto je akej viery.
A akej viery sú Číňania? Ich sa veľmi ťažko škatuľkuje. A tak som si pre nich vymyslel vlastný pojem - pragmatickí ateisti.
Nie sú rozhodne ateisti, ale pragmatickí sú príšerne. Ako presne tento názov myslím som vysvetlil v mojom ešte predvianočnom videoblogu o náboženstvách Číny.
Keď som tento videoblog točil, ešte som nevedel, že našu rodinu opäť navštívi smrť. Druhýkrát v priebehu dvoch rokov.
Zobrala mi dvoch najdôležitejších ľudí. Brata a otca.
Prvý príbeh popísala moja sestra v autobiografii môjho otca Tatove odkryté dejiny. Táto knižka bola písaná v čase, keď sa diali tie najhoršie veci. Sestra ju začala písať v čase keď sme mali brata, keď knižka vychádzala, mal otec už len tri deti. Smrť syna mu zlomila srdce a mesiac po vydaní knihy nás opustil tiež.
Smrť sa stala u nás v rodine témou o ktorej sa musíme baviť. Chceme sa o nej baviť! Pretože je tu! Viac ako kedykoľvek predtým.
A to, že sme sa o nej nikdy nebavili bola chyba. Smrť by nemala byť tabuizovaná téma! Pochopila to napríklad Veronika Hurdová a napísala knižku Moje milá smrť po tom, ako sa jej zabil manžel. V období keď mali dve malé deti a tretie na ceste. Že to pochopilo množstvo ďalších ľudí je zjavné aj z toho, že jej kniha je bestseller. Zaslúžene. Je výborná.
A ani ja nechcem aby táto téma bola tabu. Vezmem to z môjho konca. Smrť v Číne? Ako ju Číňania vnímajú? Sám tomu chcem porozumieť a chystám sa to zisťovať. Na začiatok som ale v novom videoblogu zhrnul čo vlastne už viem. Ako vnímate smrť vy? Napíšte mi do komentárov. Čítam ich aj keď často neodpisujem ;-)
