Ako každý mladý muž, aj Pavel nachádzal a strácal nové lásky. Niektoré zostali, iné nie. Najhlbšie sa však zapísala láska k histórii. Ale zlomila mu srdce počas jej štúdia na socialistickej vysokej škole. Preto sa rozhodol venovať sa radšej novinárčine.
Každý týždeň chodil na motorke z Bratislavy do Košíc, do svojej redakcie. Na motorke sa vydával za príbehmi, ktoré potom na stránkach novín rozprával čitateľom. Bol ako mladý dobrodruh z kníh Jaroslava Foglara, Vojtecha Zamarovského, alebo filmov Jána Wericha, ktorí boli jeho veľkými vzormi. Slobodne brázdil Slovensko, ktoré, aj napriek tomu, že bol pôvodom Čech, miloval a považoval za svoj domov.
Jeho dobrodružstvá spomalila až prvorodená dcéra Barbora, krátko po nej nasledoval syn Jakub, ktorých mal so svojou prvou manželkou Helenou. Vďaka tomu sa naplno vrátil k svojim dvom najväčším láskam. Láske k rodine a láske k histórii. Obom daroval svoj život.
K láske k histórii sa vrátil cez rozhovory na archeologických náleziskách, ktoré prezentoval čitateľom a divákom ako príbehy obyčajných ľudí v prostredí neobyčajných dejín. Bolo to tak, alebo to mohlo byť úplne inak? - ako vravieval na záver svojich filmov.
Definitívne sa z neho stal rozprávač príbehov a zostal ním do konca života. Príbehy rozprával cez desiatky kníh ktoré napísal, stovky televíznych scenárov ktoré natočil, a tisíce besied, rozhovorov a stretnutí s čitateľmi a milovníkmi histórie. Pavel Dvořák po sebe zanechal dielo, za ktoré sa pred Bohom nemusí hanbiť.
Božie požehnanie využíval aj pri budovaní stále väčšej a väčšej rodiny. Keď si myslel, že láska sa mu obrátila chrbtom po rozpade prvého manželstva, našiel ju opäť v manželstve novom. Nebudoval novú rodinu ako iní muži, ale s ženou svojho života, Danielou, rozšíril už existujúcu rodinu o ďalšiu dcéru, syna. Do jeho rodiny neodmysliteľne vždy patrilo aj množstvo zvieratiek.
Rodina, ktorú za sebou Pavel Dvořák zanechal, je jeho najväčším dielom, lebo je plná lásky a súdržnosti. A to aj napriek tvrdým ranám osudu.
Tá najväčšia prišla pred dvoma rokmi, keď Pavlovi umrel jeho prvorodený syn Jakub. Vo svoje biografii
povedal ”Kubko je vraj na lepšom mieste. Táto myšlienka nás má držať šťastných, aj keď tu už nie je. Tak ako si to na smrteľnej posteli želal. U mňa to ale nefunguje. So smrťou syna sa nedá zmieriť. Treba sa s tým naučiť žiť. Učím sa žiť bez Kubinka. Ale je to strašne ťažké.“
Žiaľ bolo to príliš ťažké. Pavel Dvořák sa to nikdy nenaučil. Necelé dva roky po smrti svojho syna sa za ním vydal na novú cestu. Nám neostáva, než smútiť, a byť manželovi, otcovi, dedovi, prieteľovi a rozprávačovi príbehov do smrti vďační za dary, ktoré nám za svoj dlhý, krásny a dobrodružný život zanechal.
Tatinko a Kubinko, chýbate nám!
