Počúvame reči o zdržanlivosti a o zastavení nenávisti. Mali by sme si však pritom uvedomiť, že to “prímerie” v Slovenskej spoločnosti nie je trvalým riešením. Eskaláciu napätia nie je možné zakázať. Ale je možné mu predísť zmenou toho, čo je v systéme choré. Názorové šarvátky sa skôr, či neskôr vrátia a môžu prerásť do nekontrolovateľných rozmerov. S okamžitou platnosťou je nutné v civilizovanej atmosfére otvoriť celospoločenskú diskusiu o zmenách v našich zákonoch.
Ak chceme upokojiť atmosféru v Slovenskej spoločnosti, nepomôže nám dobrovoľné mlčanie. Tie šarvátky rôznych názorových skupín majú nejakú príčinu. Nie, nemám v úmysle ukazovať prstom na kohokoľvek a označovať ho za vinníka. Premýšľam skôr o tom, čo by mohlo byť prevenciou proti tým šarvátkam.
A tak som si spomenul na jednu starú múdrosť:
“Ten recept, ktorý nás dostal tam, kde práve sme, nás nedokáže dostať tam, kde sa dostať chceme”.
Jednoducho by sme mali bez škrupulí začať konštruktívne diskutovať o takých zmenách v našom spoločenskom systéme, ktoré by mohli byť tým novým receptom na rozvoj a posilnenie našej krehkej demokracie. Jestvujúce zákony tomu rozvoju naozaj veľmi neprajú a prekvapivo ľahko sa stávajú legitímnym nástrojom vládnej moci, ktorá nehanebne zneužíva tesnú parlamentnú väčšinu na procesy, smerujúce k dlhodobému ovládnutiu tejto krajiny.
Tu je niekoľko návrhov zmien, ktoré by mohli prejsť takou celospoločenskou diskusiou a pomôcť vytvoriť v našej krajine zdravé prostredie na rozvoj demokracie:
* Zákon v parlamente môže byť prijatý, ak zaň zahlasuje nadpolovičná väčšina poslancov, v ktorej však musí byť min. 20% poslancov opozície. O výške toho percenta je možné diskutovať. Tak si predstavujem snahu o celospoločenskú dohodu - hľadať spoločný názor na to, čo môže našej krajine byť prospešné. Nahradila by sa tým komická tradícia jednotného hlasovania poslancov podľa toto, či je, alebo nie je vztýčený palec ideologického lídra parlamentnej strany.
* Zákon, ktorý vetuje prezident, musí v ďalšom hlasovaní byť podporený hlasmi 3/5 poslancov, t.j. už nie jednoduchou väčšinou. O výške percenta je tiež potrebná dohoda - nemusí to byť ústavná väčšina. Ďalší dôvod na snahu o celospoločenskú dohodu.
* Rozdelenie moci medzi výkonnú, zákonodarnú a súdnu moc by sme mali tiež zrevidovať. Súčasná logika parlamentných volieb hovorí, že vláda aj parlament sú personálne obsadené víťazmi volieb. Vláda sa takto žiadnemu parlamentu nespovedá, hoci to tu ktosi deklaruje. To, čo zavelia lídri vladnych strán, sa na základe vztýčeného palca v parlamente jednomyseľne odhlasuje. Načo také divadlo... Prezidentka má pritom neprimerane malé právomoci v v systéme bŕzd a protiváh.
* Prokuratúra, v ktorej vládne direktívny systém riadenia, v ktorej generálny prokurátor má neobmedzenú právomoc rozhodnúť, ktorý čin sa vyšetrí a dostane pred riadny súd, rúca dôveru obyvateľstva v spravodlivosť. Kradne ľuďom nádej, že sa prípadne domôžu svojej spravodlivosti. Ak sa radoví prokurátori boja konať nezávislo, kým nemajú súhlas nadriadeného, niečo je v tejto inštitúcii choré. Tento systém (označovaný tiež za ruský, či Stalinský) by sa mal nahradiť iným - v okolitých krajinách je dostatok príkladov.
* Reforma v súdnictve by mala byť komplexná. Tá, ktorú naprojektovali predchádzajúce vlády, je vopred odsúdená na neúspech. Skutočná reforma by nastala, ak by všetci sudcovia prešli dôkladnými lustráciami (politickými, kriminálnymi, majetkovými a pod.). Rozsah a spôsob reformy nesmú ovplyvňovať sudcovské záujmové skupiny, ktoré sú objektom reformy. Im predsa vyhovuje súčasný stav, v ktorom majú vybudované prospešné prepojenia.
* Rovnako aj reforma policajného zboru je akútne potrebná. Dôvera v políciu je rekordne nízka - nie však bez príčiny. Choroba polície má podobné symptómy ako choroba, ktorá ničí prokuratúru.
* Revízia trestného poriadku by mala spĺňať predovšetkým odstrašujúcu úlohu. Nad touto úlohou by nemala byť naoko vznešená myšlienka “prevýchovy” zločincov a ochrana ich “práv”. Veď svojich práv sa zriekli už v čase, keď sa dopustili trestného činu. Trend v Európe je presne smerom k pritvrdeniu sadzieb a nie naopak, ako to tvrdia predkladatelia zákona.
* Funkcie vo vedení dôležitých štátnych inštitúcií, ako aj v parlamente, či vo vláde, by mali vykonávať výlučne ľudia s nespochybniteľným vysokoškolským vzdelaním príslušného smeru. Tak, ako pri problémoch s boľavým zubom sa zveríme vyštudovanému zubárovi, alebo nastúpime do lietadla, ktoré riadi kapitán s potrebnou kvalifikáciou.
Možno si mnohí povedia: "takéto zmeny nie je možné na Slovensku dosiahnuť".
Ale opýtajme sa :
Koľko politikov sa ešte pozrie do hlavne zbrane šialenca, kým v nás dozreje pocit nechuti k arogancii, neslušnosti, grobianstvu, …? Aký veľký šok musíme zažiť, aby sme sa odhodlali pre reset tejto spoločnosti, ktorý by priniesol stop strachu, stop násiliu, stop pocitu krivdy, priniesol by vymáhateľnosť práva, slobodu v kultúre, v médiach a možno aj návrat dávno zabudnutej noblesy? Dokedy budeme trpieť stratou pamäti, vďaka ktorej nám vládnu ľudia, čeliaci trestným stíhaniam za porušovanie právomocí verejných činiteľov, za korupciu? Dokedy ponecháme pri moci ľudí, ktorí sú zodpovední za katastrofálny stav našich verejných financií, za ničenie našej prírody, za ignorovanie hrozby globálneho otepľovania, za únik vzdelaných ľudí z našej krajiny a pod.?
Možno je tu priestor pre iniciatívu typu “Za slušné Slovensko”, možno pre nejakú inú mimovládnu organizáciu. Možno novinári sa môžu postaviť na čelo procesu resetu. Možno niekto úplne iný. Možno stačí tak málo - poučiť sa z pozitívneho príkladu krajín s naozaj fungujúcou demokraciou.
Zdá sa, že dnes je naozaj nereálne dúfať, že na Slovenskej politickej scéne je šanca nájsť silu, ktorá by zabojovala o takéto zmeny. Och, ako rád by som sa mýlil!
