Žiadna krajina včas nezachytila podstatu samotnej nákazy a neodhadla jej nebezpečenstvo. Vyspelé štáty aj medzinárodné spoločenstvo síce mali teoretické plány a stratégie na boj s pandémiou, ale tie fatálne zlyhali. V mnohých štátoch zlyhali aj celé systémy. Sme v globálnej kríze a chýba jasnejšia vízia, ako z krízy von a silný medzinárodný líder, ktorý by ju dokázal realizovať.
Zlyhali všetci a nikto ešte nevyhral
Počiatočné zlyhanie je čiastočne dané nevyspytateľnou povahou a dlhou inkubačnou dobou samotného vírusu. Ale skutočný problém je v tom, ako zareagovali politici a systémy, ktoré reprezentujú. Skutočná a adekvátna reakcia totiž prišla až po deklarácii celosvetovej pandémie.
Je však predčasné už teraz tvrdiť, že niektoré krajiny či politické systémy boli jednoznačne efektívnejšie. Dokonca aj zdravotná časť krízy má ešte ďaleko do svojho konca a môžu nastať nečakané zvraty.
Zaspali všetci. Po tom, čo vlády zistili s čím majú do činenia, začali v rámci svojich možností konať. Improvizovane. Okrem „štandardného“ opatrného postupu môžeme vidieť dva výrazne odlišné prístupy. Do prvej skupiny patrí Čína a niekoľko ďalších krajín. Ich predstavitelia sa najprv vyľakali a začali všetko rýchlo utajovať dúfajúc, že problém nejako v tichosti vyriešia. Keď zistili, že to nejde, pristúpili k radikálnym opatreniam. Nie síce najdemokratickejším, ale aspoň v prvej fáze účinným.
Druhá skupina sa snažila o niečo ako mentálny blok hroziaceho nebezpečia. Zrejme dúfali, že ak ho mentálne poprú, problém prestane reálne existovať. Detaily boli rôzne, od snahy o kolektívnu imunitu, cez bagatelizáciu, až po zosmiešňovanie a ignorovanie rizika. Nakoniec väčšina z nich pochopila svoju chybu a prešla takisto na výraznú redukciu pohybu a sociálnych kontaktov.
Skutočná kríza je viac než pandémia
Skutočný problém je ale inde. Táto kríza nezastavila, ale do istej miery urýchlila spoločenský kvas a rekonfiguráciu geopolitických siločiar. Pravá kríza ešte len začína a neskončí sa hneď ani vynájdením účinnej liečby a vakcín. Dovtedy nik ani nevie, či nás nečaká druhá vlna nákazy. Nezostáva nám nič iné, ako balansovať riziká a dopady až kým nebude zažehnaná samotná pandémia.
Na pozadí tejto zdravotnej krízy a jej priamych dopadov sa však odohrávajú ďalšie procesy so strategickými dopadmi.
Prvým je riziko oslabovania demokracie. Aj vlády demokratických krajín pristúpili k viacerým opatreniam a obmedzeniam práv občanov, kritickým pre zastavenie šírenia nákazy. Len ťažko sa budú vzdávať mocenskej skratky, na ktorú si rýchlo zvykli.
Druhým problémom je pokračujúce geopolitické súperenie. Svetové ťažisko diania sa presúva do Ázie. Je to aj vďaka populistickým a do istej miery nekompetentným vládam na politickom Západe. Reakcia na krízu a dopady sú na Západe zatiaľ ťažšie.
No skutočný rozdiel je v aktivite mimo hlavné dianie korona krízy. Jednoducho Západ nemá v tejto chvíli jasného ideového a morálneho vodcu. USA na túto úlohu už dlhší čas abdikujú a súčasná administratíva to svojou zmätočnou reakciou na pandémiou len umocňuje. Nielen vo Východnej Európe (vo vnútri aj mimo EÚ), ale aj inde na svete vzniká akési vákuum, ktoré veľmi rýchlo vypĺňajú iní hráči.
Najagilnejšia je Čína, ktorá sa veľmi rýchlo tlačí na všetky kontinenty. Prináša jemnú rétoriku, veľa sľubov a aj nejaké zdroje a hlavne sa veľa nepýta. Aby bolo jasné, postup Číny nie je ničím výnimočný. Robí presne to, čo robia všetky mocnosti a každý rozumný štát. Snaží sa posilniť si svoje postavenie a vplyv. Je všade a je aktívna. Vypĺňa vákuum aj na východe Európy a periférii Ruska, pôsobí u nás a dokonca aj vo Francúzsku. Jemne, ale systematicky presadzuje čínsky vplyv a čínsky model. Ten je však pre nás cudzí a kultúrne nekompatibilný.
Kto vlastne je líder Západu?
Problém je v nás. Západ dlho určoval vývoj vo svete a táto éra pomaly končí. Slobodný svet mal dlho svojho lídra v podobe USA, ktoré aj napriek veľkým chybám mali vo svete rešpekt a garantovali stabilitu. To sa už dlhší čas zásadne mení. USA už dlhšie ustupujú a menia sa. Unipolárny svet po páde železnej opony dlho netrval. Prichádza éra multipolárneho, menej stabilného a menej bezpečného sveta. Akú úlohu v ňom bude zohrávať Západ, Európska únia a my samotní je len na nás.
Sme na začiatku veľkej krízy a Západu chýba nielen líder v podobe silnej krajiny, ale aj líderské osobnosti. V prvej svetovej vojne to bol W. Wilson a jeho 14 bodov a právo národov na sebaurčenie. Po Veľkej hospodárskej kríze F.D. Roosevelt prišiel s Novou Dohodou (New Deal) a spolu s W. Churchillom sa postavili na odpor nacizmu a mocnostiam Osi. Po vojne prišiel G.C. Marshall s plánom obnovy, R. Schuman a K. Adenauer s myšlienkou zjednotenia Európy.
Zásadná otázka je, čo teda bude so Západom? Kto dvihne ako líder zástavu a vyvedie ho zo súčasnej krízy a s akou víziou? Nie, okamžitý kolaps nám nehrozí. Len naša pozícia sa po tejto kríze môže výrazne zmeniť. Už to nemusí byť Západ či Európa, kto bude určovať chod dejín. To, čo bolo kedysi pre nás vzťahovou a hodnotovou normou, možno už nebude takou samozrejmosťou. Svoje hodnoty budeme možno musieť opakovane obhajovať v tvrdej konkurencii, alebo sa ich jednoducho vzdať.
Samotná Európska únia je na križovatke. Na jednej strane bude mať problém udržať nielen eurozónu, ale aj jednotný trh v dnešnej podobe. Dopady krízy sú nerovnomerné a ak sa nič nezmení, ešte posilnia vnútorné rozdiely, najmä rozdiely medzi severom a juhom, ale aj medzi Nemeckom a zvyškom únie. Môžeme však z tejto krízy vyjsť aj posilnení, ak včas spoločne pochopíme, že teraz sa hrá veľká hra.
V sobotu sme si pripomenuli 70 rokov od Schumanovej deklarácie v podobe Dňa Európy. Súčasná kríza je pre Európsku úniu príležitosťou na svoje posilnenie a prevzatie úlohy nového lídra slobodného sveta. Nebude to ľahké, ale alternatívou je oslabená a politicky roztrieštená Európa v multipolárnom svete s čoraz silnejšími a aktívnejšími hráčmi.
