Odchádzajúca vláda Petra Pellegriniho sa síce snažila, čo sa dalo, ale bolo to už len trápenie. Ku cti jej slúži, že sa jej podarilo uviesť do praxe razantné opatrenia na zastavenie šírenia koronavírusu. Menej transparentné kroky a kšefty „až do konca“ bude čas hodnotiť neskôr.
Z očakávaného pohodového prechodu moci v čase konjunktúry a šance na naplnenie volebných sľubov nezostalo takmer nič. Je to tu ako po výbuchu neviditeľnej bomby a nová vláda stojí uprostred miesta dopadu. Sme v najväčšej kríze, akú väčšina z nás nikdy nezažila. Vláda sa ujala moci a všetci dúfame, že bude aj vládou do nepohody a z tejto krízy nás dostane s prijateľnými škodami. Nie sme v tom sami. Je to globálna kríza. To, ako v nej Slovensko obstojí, však bude závisieť od našej vlády a od nás samotných.
Čo je dobré?
Veľmi dobrým signálom je to, že kľúčové rezorty obsadzujú ľudia, ktorí majú odborný aj morálny kredit a predpoklady, že krízový režim zvládnu. Z prvých rozhovorov a vystúpení u väčšiny ministrov cítiť silné odhodlanie a základnú predstavu ako ďalej. Rozhodne sa dá povedať, že si uvedomujú a cítia situáciu. Všetci čakáme, že prídu aj s plánom, ako z toho von a dokážu sa na potrebný čas preklopiť do krízového operačného režimu.
Vláda bude bojovať na dvoch frontoch: boj s koronavírusom a obnova ekonomiky. Tie sa navzájom ovplyvňujú. Je dobre, že epidémia sa u nás zatiaľ výrazne nerozšírila a máme čas na reakciu. Nevieme však s istotou, či to nie je len falošné zdanie, lebo testujeme žalostne málo. Menej povzbudivý je pohľad na mapu so zistenými prípadmi, roztrúsenými po celom území.
Do krízy sme vstupovali s relatívne zdravými financiami a solídnou ekonomikou. To sa rapídne mení, ale predsa len vláda bude môcť zmeniť priority. Najdôležitejšie je, že sa bude môcť oprieť aj o mohutnú pomoc Európskej únie a masívny balík finančných stimulov Európskej centrálnej banky.
Čo je zlé?
Všetci sme vedeli, že žijeme v skorumpovanom a do značnej miery unesenom štáte. Štát ovládla úzka skupina oligarchov a mafiánov s vplyvom na politikov, justíciu, štátne orgány a bezpečnostné zložky. Pôvodne protikorupčná vláda toto všetko zdedila a s takýmto rozladeným orchestrom bude vyhrávať na pochod do boja s krízou.
Mnohí sme tušili, že náš štát nie je dostatočne pripravený na ťažké situácie a možné krízy. Nielen doma, na Slovensku, dlhé desaťročia prevládal nihilizmus a falošné uspokojenie, že však nič vážne sa nemôže stať. Schopnosť mobilizovať kapacity štátu, budovať rezervy, udržiavať kapacity obrany a civilnej ochrany nikto seriózne neriešil. Netušili sme však, že sme na tom tak zle, že aj po zistení krízy nevieme dostatočne účinne reagovať. A keď aj reagujeme, tak chce na tom ešte niekto dobre zarobiť, ako by vôbec nešlo o životy.
Je dobre, že vláda si ctí svoje odhodlanie bojovať s korupciou a mafiou. Na toto nesmieme zabudnúť ani pri boji na spomínaných dvoch frontoch. Obnova ekonomiky a spravodlivého štátu nebude možná bez vysporiadania sa s mafiou. Ale vláda už má moc a musí konať, nie kritizovať ako opozícia pred voľbami. Čím skôr si to uvedomí, tým lepšie. Lebo novým terčom prípadnej kritiky občanov už je nová vláda.
Čo je ošklivé?
Táto kríza a jej riešenie prehĺbi aj krízu hodnôt a demokracie. Už pred ňou sme boli svedkami spochybňovania demokracie, masívneho šírenia dezinformácií a konšpirácií, či rastu extrémizmu. To, že nová koalícia legitimizuje fašistov tým, že vôbec zvažovala, že im zverí kontrolu nad kľúčovými bezpečnostnými zložkami štátu je varovný signál za červenou čiarou. Ukazuje, že v parlamente je možno viac antisystémových síl, než sme tušili.
Odhliadnuc od minulosti, predstavitelia Kotlebovej strany v súčasnej situácii nijako nepomáhajú jej riešeniu. Naopak, zneužívajú ju na šírenie absurdných konšpirácií a destabilizáciu spoločnosti, ktorá im vyhovuje. Zveriť im kontrolu nad inštitúciami, ktoré majú chrániť ústavné zriadenie, je neprezieravé. Dúfajme, že to je len chyba z eufórie a nie nový trend.
Ak demokracie, vrátane tej našej, zlyhajú v riešení tejto krízy a výrazne úspešnejšie budú len totalitné či autoritárske režimy, máme zarobené na ďalší a dlhodobý problém. To, ako krízu zvládneme a ako zabezpečíme pokrízovú obnovu, bude mať dôsledky v širšom politickom a civilizačnom kontexte.
Čo by mala vláda robiť?
Boj na dvoch spomínaných frontoch sa nedá vyhrať len chrlením množstva drobných opatrení. Hlbokú ranu nezacelíme množstvom náplastí. Potrebuje systémovú liečbu.
Vláda by mala podľa mňa do mesiaca urobiť nasledovné:
Vypracovať strategický plán, ako sa vysporiadať s krízou. Treba identifikovať realistické hlavné ciele a hlavné línie pôsobenia. Až potom navrhovať partikulárne ekonomické opatrenia, ktoré sa môžu meniť podľa vývoja situácie, okrem tých, čo umožnia prežiť občanom a firmám už teraz.
Tento plán sa musí stať základom programového vyhlásenia vlády na dobu krízy. To môže obsahovať aj klauzulu, že bude revidované či doplnené po zvládnutí krízy.
Schváliť nový krízový štátny rozpočet, ktorý zohľadní zmenenú situáciu a nové priority.
Namiesto vojnovej rétoriky v plnom rozsahu rozvinúť krízovú operačnú štruktúru riadenia štátu minimálne na dobu krízy a začať konečne dostávať veci pod kontrolu. Na všetkých úrovniach.
Je jasné, že nikto nemá krištáľovú guľu a nevie presne odhadnúť vývoj situácie. Ešte pred niekoľkými týždňami renomovaní analytici a investiční stratégovia hovorili o pokračujúcej konjunktúre a svetlých zajtrajškoch. Vecí sa budú meniť a plány upresňovať. Ale je lepšie byť pripravený na horší scenár a tešiť sa z lepšieho vývoja, ako byť prekvapený z toho, že to, čo sa mohlo stať, sa aj stalo.
Bývalý šéf americkej armády, generál Sullivan, napísal bestseller „Nádej nie je metóda“. Páči sa mi táto myšlienka a snažím sa ňou riadiť. Všetci si želáme, aby hlboký prepad ekonomiky bol krátky, v tvare ostrého vysokého „V“ a aby bol nasledovaný prudkým rastom. Takýto vývoj určite zvládneme. Ale je dobré mať aj plán, ak by to všetko bolo inak.
