Vidieť to „na každom kroku“ v meste i vo vinohradoch obklopujúcich mesto.
Vinice okolo mesta všade, kam sa len pozriete.
Langenlois som prvý raz navštívil 19. mája 1990 ako účastník manažérskeho kurzu. Program dňa sa začínal návštevou rodinnej vinárskej firmy Karla Steiningera, v susedstve hlavného námestia. Prehliadkou 300 rokov i viac starých pivníc, ochutnávkou vín v drevených, 10 a 15 tisíc litrových dubových sudov, s peknými rezbami na nich, venovanými k životným udalostiam rodinných príslušníkov.
Potom sme navštívili Ursin Haus, propagačné a obchodné centrum langenloiských vinárov (http://www.ursinhaus.at/ursinhaus.html). V programe bola prehliadka ponúkaných vín vo vinotéke, pivničných priestorov, s možnosťou uskladnenia nakúpených vín, i malá degustácia v rozľahlej hale.
Dnes tu prezentuje a ponúka svoje vína 56 vinohradníkov a vinárov, členov miestneho vinárskeho spolku. Ich aktivity v meste a okolí sú neprehliadnuteľné. Vínne cesty a chodníky po okolí: pešie, cyklistické, či autom, náučné chodníky, atrakcie, upravené miesta pekných výhľadov ... Celoročné kalendáre kultúrnych podujatí spojených s vínom, pripravené rok dopredu, sú samozrejmosťou. Tak isto spoločné prezentácie na oblastných i medzinárodných výstavách vín.
Dátum 19. máj 1990 si pamätajú aj všetci miestni vinohradníci alebo ho majú zaznamenaný v rodinných kronikách. Búrka s krupobitím ich v priebehu pol hodiny pripravila o 90 % úrody a jej následky sa prejavovali aj v nasledujúcich rokoch. My sme prežili búrku v degustačnej miestnosti pivnice zástupcu riaditeľa poľnohospodárskej školy. Po jej skončení sme pozerali na poškodené letorasty viniča bez jediného lístka, cesty plné vody a námestie pokryté vrstvou ľadovca .
Odvtedy som navštívil mesto a okolie mnohokrát a všímal som si novinky v meste, vo viniciach i pivniciach.
Pekným zážitkom v Langenloise bolo plnenie sna diváčke STV z Liptovského Hrádku, zúčastniť sa oberačky hrozna, v televíznom seriáli Snívajte s nami.
Ako k tomu došlo? Na prezentáciu rakúskeho veľvyslanectva propagujúcu rakúske vína v auguste 1996 v Bratislave boli pozvané všetky slovenské masmédia. Vína z Rakúska predstavila rodina Gruber z Langenloisu (časť Mittelberg), prostredníctvom Ursin Hausu. Informovali o tom všetky naše média. Režisér obľúbeného a sledovaného seriálu využil informáciu, ponuku a prišiel do Langenloisu, natočiť „sen o oberaní hrozna „.
Bol som tam a dostal som úlohu venovať sa večer režisérovi Stanislavovi Gurkovi, moderátorovi Petrovi Kočišovi a ich kameramanovi (pani z LH už unavená odpočívala). Po natáčaní vo vinohrade a návšteve Mittelbergu sedeli pred reštauráciou na námestí Kornplatz a popíjali burčiak. Pozvanie na ochutnávku Steiningerových vín prijali a boli nimi „unesení“. Bol to príjemný večer pekných vín. Za odmenu som dostal vstupenky do nitrianskeho divadla na natáčanie programu.
Na brehu potoka na Zwettler Strasse stojí nenápadná socha. „Nekriči“, ani sa nevytŕča, len pripomína. Zväčša tým, čo netreba. Vinohradník, v jednej ruke motyka, v druhej džbán s vodnárom (druhákom).
Pozornosť návštevníkov mesta púta zaujímavá stavba, návštevné centrum Loisium. Budova a labyrint starých pivníc, prepojených pôvodnými i novými chodbami, s umiestnenými vinárskymi i technickými rekvizitami. Naprojektoval ho americký architekt Steven Holl a stálo 10 miliónov eur. Súčasťou prehliadky je aj zmodernizované pivničné hospodárstvo. Slovenský sprievodca alebo servis sú tu štandardom.
Vchodom do pivničného sveta je „Zlatá brána“. Znakmi na nej je popísaný príbeh vína v meste a okolí: „...Prvý pohárik sa pije na zdravie, druhý na radosť, tretí na lásku ...“
Záujmu a pozornosti sa nevyhnú nové atrakcie umiestnené priamo vo viniciach. Na ich financovaní sa rovným dielom podieľajú vinári a miestny vinohradnícky spolok.
Viničné búdy slúžili na odpočinok, ochranu pred nepriazňou počasia a zachytávanie dažďovej vody. Stratili svoj pôvodný účel, prestali sa využívať. Väčšina ich chátra. No zdá sa, že aj im (aspoň niektorým) svitá na nový čas. Fotovoltické panely na streche, posedenia, renovácia a výstavba nových na mieste rozpadnutých, bujará vrava, či spev v niektorých svedčia o oživení a začiatku využívania na turistiku.
Pred 25 rokmi tu boli Slováci v očiach domácich len Čechmi. Až po čase si jedna stará pani spomenula na Slovenky, dievky a mladé ženy v pekných farebných krojoch, ako chodili vyobliekané do kostola. V medzivojnovom období chodili do neďalekého Grafeneggu, na panské majetky na roboty, do repy a viníc.
Potvrdil mi to aj 80 ročný pán. Nezabudol na Marušku XY od Trnavy a na jej celú adresu aj s číslom domu po slovenský a zarecitoval mi: „A tie vrabce z toho tŕňa ...“. Prišla však vojna, musel narukovať a zostali len doživotné spomienky.
Dnes je už situácia iná. Už poznajú Slovákov, aj ich pracovitosť, všestrannú remeselnú zručnosť i znalosti. Sú pripravení aj na turistov zo Slovenska a snažia sa o nich. Veľa našich ľudí pozná Langenlois a okolie. Zatiaľ zväčša z pracovných pobytov.
