Už len ornitológovia evidujú ich prílet, odlet a sústavné znižovanie počtov. Už neplatí, že hniezdia u dobrých ľudí. Plašiče na parádnych fasádach a zhadzovanie stavaných hniezd je „normálne“. Zdroje ich potravy sa radikálne znížili. Časy, keď na každom dvore na dedine bolo hnojisko a pod strechou vedľa seba 30 či 50 hniezd, sú len spomienkou. Aj poľnohospodárske podniky, zbavené chovu hospodárskych zvierat, od lastovičiek osireli. Ale veď by už ani blato na stavbu hniezd nenašli, tak je všetko dokonale odvodnené, zabetónované, vyasfaltované, či vydláždené.
Milé, ale aj nebojácne. Videl som ako sa dokážu s veľkým krikom vrhnúť aj na útočiaceho jastraba a zahnať ho.
Prichádzali sme do novo vybudovanej a prosperujúcej firmy a za plotom sa vo vzduchu hemžili lastovičky. Čo tam je? Poľné hnojisko, starý silážny žľab?
Ani jedno. Kolmá vybágrovaná stena z hliny (spraš), vysoká asi štyri metre a v jej stene, v hornej časti diery v niekoľkých radoch, do ktorých vlietali a vylietali lastovičky.
„ To sú dažďovníky?“ pýtam sa skladníka. „Nie, je to brehuľa, objavili sa vlani a zahniezdili v dvoch kopách navozenej hliny. Tohto roku si urobili diery v tej stene“.
Nemal som so sebou fotoaparát a tak som sa o pár dni vrátil (100 km hore dole), aby som si ich vyfotil. Vošiel som na pozemok so stenou hniezdiacich brehúľ. Celá kolónia sa zdvihla a bolo po fotení. Nemal som stan na pozorovanie, ani statív. No čo ? Ideme domov?
S autom sa na pozemok dalo vojsť, no nie vyjsť. A tak som si nadišiel tak, aby som bol vo vjazde a z pootvoreného okna so ich nafotil.
PO
PO
Táto kolónia brehúľ si našla domov asi len nakrátko. Na stavebnom pozemku.
