Pátraním v zákonoch som zistil, že sociálna poisťovňa používa pre odôvodnenie svojej činnosti voči mne retroaktívne a diskriminačné zákony, čo by súdne orgány nemali uznať. Tak som to napísal do svojho spisu pre pani sudkyňu a na moje prekvapenie, chytila stranu sociálnej poisťovni, že majú pravdu. Môj vzdych, aby sa opýtala Ústavného súdu, či náhodou nemám pravdu nezapôsobilo. Ani na moje odvolanie, v ktorom som zopakoval, dôvody, prečo nesúhlasím (retroaktivita, diskriminácia) pani sudkyňa asi neuznala, ale rovno so spisom išla na Najvyšší súd.
Ešte, že ma pán premiér spolu s p. predsedom NR SR na oslavách SNP presvedčil, že mám byť hrdý na to, že som Slovák a nemám sa báť. (Ja sa aj tak nebojím, ale urobilo mi to dobre). Tak teraz rozmýšľam, či mám riskovať a použiť svoj dôchodok, na žiadosť na ÚS o začatie konania o nesúlade zákonov s Ústavou. Alebo lepšie je skloniť hlavu a povedať si naše známe: na Slovensku je to tak, že každý okráda každého a neoplatí sa strkať paličku do ...., lebo to smrdí (kriminálom?). Ešte porozmýšľam.
Zatiaľ sa ešte usmievam. Len neviem do kedy.
Pre záujemcov odporúčam prečítať si knihu: Karel Jech: Kolektivizace a vyhnání sedláků z půdy, (Vyšehrad 2008). Možno sa im podarí nájsť ju v Univerzitnej knižnici UK. Tam možno nájsť veci. Ja som tam našiel odôvodnenie, prečo sa k nám naša „rodná strana“ chovala tak, ako sa chovala. A aj vtedy sa sľuby sľubovali a niektorí (sme) sa radovali. A väzenia sa plnili.
Pavel Pospíšil.
