V ekonomike sa dá aj nesplnenie zákonov o dlhoch štátu premeniť na úspech, v sociálnej politike „okradnutie“ dôchodcov za „spravodlivé“ posudzovanie konania SZČO (samostatne zárobkovo činných osôb), keď sa vyťahujú retroaktívne zákony prípadne diskriminačné a všetko je v poriadku. A dlh voči dôchodcom sa zväčšuje aj takýmto spôsobom.
Obávam sa, že aj v medzinárodnej politike ochrana našich hospodárskych záujmov skončí s hlavami v piesku. Ak to skončí úplne zle, zas si nájdeme nejakú výhovorku, len či nebude neskoro. Štát s takými skúsenosťami, ako: druhá svetová vojna, šesťdesiaty ôsmy rok, skúsenosti s komunistickou (pardón – socialistickou) štátostranou a aj tak sa cítime s hlavou v piesku dobre a utešujeme sa, že veď sa nič nedeje.
V poslednom období som sa zúčastnil na dvoch spomienkových akciách: saleziáni si spomínali na „láskavé“ zaobchádzanie s ich reholou po Víťaznom februári, keď sa produkovali najmä ŠTB, prokurátori a obzvlášť súdy.
Druhou akciou bola spomienka na Kolakovičovskú rodinu. (pre menej informovaných: tajné náboženské krúžky zakladané prof. Kolakovičom najmä v období od konca tridsiatych, v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia). V tej ostatnej fáze na svoju vieru doplatili celé rodiny desiatkami rokov väzenia s patričnými činnosťami najmä ŠTB, ale aj príčinlivých prokurátorov a najmä sudcov.
Zároveň som sa dočítal v tlači informáciu, že ministerstvo vnútra neuvolnilo spisy ŠTB pre Ústav pamäti národa, ale naopak zamestnáva osobu (len jednu?), ktorá sa podieľala na „odhaľovaní“ vnútorných nepriateľov za socializmu.
V protiklade s týmto stavom som si kúpil už štvrtý diel: Triedni nepriatelia. Kto neverí, alebo nezbadal, že sa vymenil režim, môže sa tam dočítať, čo s nami robil socialistický režim v obdobiach s rôznymi prívlastkami. Raz to bola pozemková reforma, potom akcia B, potom združstevňovanie a nakoniec všeobjímajúci boj s triednymi nepriateľmi.
Zdá sa mi, že sa vracia kormidlo nášho vývoja do čias, ktoré sme dúfali, že sa nevrátia, ale ak sa neprebudíme zo spomienok o „starých dobrých časoch“ zobudenie môže byť nepríjemné ak nie tragické.
Súhlasíme s tým?
Pavel Pospíšil, dôchodca
