Už niekoľko rokov sa stretávam s tým, že žiadna zo zložiek, ktoré by sa mali správať podľa platných zákonov a najmä ústavy a ústavných zákonov voľajako nemajú k takémuto pozitívnemu postoju „vôľu“ a kľudne si zákony interpretujú ako keby sa nechumelilo a robia si po svojom. Konzumenta teda občana najväčšej porevolučnej vymoženosti - právneho štátu, čo je zakotvené a zdôraznené aj v ústave, to môže zaraziť, môže nad tým krútiť hlavou, ale nič sa nedeje a karavána justície šľape ďalej. Je zarážajúce že ešte 20 rokov po zmenách a pri existencii novej ústavy rešpektujúcej demokratické a ľudské práva sa všetci tvária, že je všetko v poriadku.
Prvý raz som sa s tým stretol v roku 2006 až 2007, ale po „vyznaní “ vtedajšieho pána premiéra po výnose ústavného súdu, ktorý sa mu nepáčil povedal to známe, že to je chorý prvok, toto bol asi dôvod, že sa tento, ale aj iné prvky našej ústavy nebrali vážne. Darmo som operoval pred prokuratúrou, že sa to nedodržiava ústava a listina ľudských práv (z. č. 23/1991), ktoré som pre istotu aj citoval, nič neplatilo. Parný valec, tento raz justície šľapal ďalej, spolu s karavánou súdnej, zákonodarnej, ako aj výkonnej moci. A zlé zákony, zamerané proti občanom sa hromadili a hromadia.
Prvý som „objavil“ z. č. 229/1991 a bol som prekvapený, že aj v odborných kruhoch sa verejne „šuškalo“, že zákon vo svojich dôsledkoch bol zlý, voči určitým dedičom, že ich diskriminuje, nikto sa proti „otcovi vlasti“ nepostavil, hoci som aj bývalého prezidenta na túto skutočnosť upozornil. Možno jeho argumenty, by boli zaujímavé, ale stačí povedať, že boli také (prezidentské) a odrážali vtedajšiu prax prezidenta (aby nedošlo k omylu, išlo o p. Gašparoviča). Keď som na túto skutočnosť upozornil Generálnu prokuratúru, po dlhých ťahaniciach som dostal odpoveď, že GP nemusí dať podnet na ÚS (konanie o nesúlade s ústavou).
Príklady takýchto zákonov sa množili, ďalší bol nový sociálny zákon č. 464/2003 a tak ďalej (druhá vláda Mikuláša Dzurindu).
Keď som oslovil Ministerstvo spravodlivosti s námietkou, že NS napriek tomu, že som žiadal pojednávanie, rozhodol bez pojednávania, čím obišiel v podstate aj Dohovor o ľudských právach. Pani vedúca príslušnej zložky ministerstva zašemotila, že je to v poriadku. Takúto námietku dokonca neuznal ani príslušný odbor NS, nuž som musel sklapnúť. Aby bolo jasné, jedná sa v mojom prípade o konanie verejných orgánov, ktoré som napadol, ale neuspel som a príslušné orgány môžu konať ďalej a napr. v pozemkoch sa prehrabávať veľkou lyžicou, robiť dobre niekomu, poškodzovať iného aj podľa súdnych a dokonca aj policajných orgánov je všetko v poriadku.
Teda znovu sa pýtam aj verejnosti, mám sa s takýmito prieťahmi uspokojiť, alebo ďalej „otravovať“ aj najvyššie orgány?
Pavel Pospíšil
17.augusta 2014
