SR uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. SR uznáva aj základné práva a slobody. Podľa ústavy máme aj vrcholný orgán výkonnej moci, ktorým je vláda.
A tu začína problém. Skúste požiadať vládu alebo iný príslušný orgán, aby naplnila niektoré z ústavných práv , ktoré vám patria podľa ústavy. Napríklad Čl. 20 (1) Každý má právo vlastniť majetok. ....Dedenie sa zaručuje.
Tento článok je obsiahnutý aj v zákone č. 23/1992, ale zrejme aj ústavné a ľudské práva sú na to, aby sa obchádzali a interpretovali. Hoci to môže (podľa ústavy) iba Ústavný súd. A „interpretuje“ aj prokuratúra, dokonca aj Generálna?. O verejných úradoch ani nehovorím.
Ale veď ústava neuznáva nejaké pretože alebo ale. Hovorí jasne a zreteľne: dedenie sa zaručuje.
A tak aj ďalej sa poštátňuje, hoci to nález ústavného súdu zakazuje. Ani (generálna) prokuratúra nenamieta, nebráni tomu. Asi si všetky tieto orgány myslia, že keď niečo povie – napíše výkonný orgán (štátne úrady, teda vláda) je to tak a sklapnúť musia aj súdy a prokuratúra. Je to tak a najmä občania musia byť ticho. Ak povie niečo vláda tak to platí! Ústava a ústavný zákon sem alebo tam, je tu vláda a hotovo. A to rosím sa tešíme zo života viac, ako v 20 roku v našom demokratickom a právnom štáte.
Už horšie je, že si to asi myslí aj justícia včítane prokuratúry.
Nuž čo. Keď to platilo v hlavách „pánov“ pred rokom 1989, môže to platiť aj v hlavách dnešných politikov: Ozaj zaujímalo by ma, koľko bývalých straníkov sa nachádza v dnešných straníckych „ľudských zdrojoch“ súčasného vládnuceho politického celku (prípadne verejných orgánoch, podriadených vláde). Ale možno by sme boli prekvapení, keby sa odhalili a otvorili aj osobné archívy ostatných strán a nie len strán. Ale to je „ súkromná vec“ inštitúcie. Horšie sme na tom, keď sa nás takéto myslenie dotýka aj v súčasnom živote a nielen úradníci konajú tak, aby z toho mali úžitok len ich „bratia“ alebo priatelia.
Niektorí to nazývajú politická korupcia, iní nejako inak, len občan sa stáva v dôsledku takéhoto myslenia hračkou, dostáva sa na vedľajšiu koľaj a všetko ide po starom (pred rok 1989).
A tak sa hra, (politická) uzatvára a pretrvávajú, resp. obnovujú sa „vzťahy“, ktoré platili pred r. 1989 a vraciame sa do čias minimálne reálneho socializmu, ale myslím, že skôr reálneho komunizmu. A zrejme to veľa ľuďom u nás vyhovuje, keď sa tolerujú machinácie s pozemkami, úsporami ľudí na dôchodok a mnohé ďalšie ekonomické čachre. Proste keď tak robia štátne organizácie, a celá vláda s tým súhlasí, ba dokonca NR SR vydáva zákony, ktoré takéto mimo ústavné konanie odsúhlasujú, tak to „vlastníctvo“ Slovenska je asi v poriadku.
A dokonca, keď sa niekto ohlási, nechá sa počuť pán minister , že niekto ich démonizuje (!?) a podobne. A schvaľujú to aj súdy a aj prokuratúra. To sa vládne a „vlastní“, keď to zrejme (skoro) všetci schvaľujú. Ostatný prípad bývalého Vojenského obvodu Javorina na Spiši je vzorový prípad. A čo sa stalo navrhovateľovi zákona ? Bol aspoň „vyhrešený“? Ale čo by, veď sa nič nestalo a tá istá partia poslancov platnosť takéhoto činu odsunula na inokedy. A mohol by som pokračovať: Gemerom Hrochoťou, Považím. Stačí?
Ale tam to nekončí. Už viac ako rok upozorňujem na konkrétne formulácie v zákone o Pozemkových spoločenstvách. A nič. Asi vedúca sila spoločnosti čaká, kým príde demonštrácia dotknutých občanov pred NR SR, možno sa potom niekto zobudí (ak nebude už neskoro). Alebo aj tak sa nezobudí!
Lebo im patrí všetko! (Aj naše modzgy?)
Pavel Pospíšil, dôchodca
Február 2015
