Na jednej strane Hlinka, so svojou myšlienkou autonomizmu a viacerí ďalší politici (napr. ani Rázusovi (SNS) neboli tieto myšlienky vzdialené). Tiež na strane českej, odboj domáci – proti habzburgský – starého datovania a nového reprezentovaného najprv Masarykom so svojím okolím ako profesorom so svojimi poslucháčmi, najskôr pre Čechov a neskôr aj pre Slovákov.
Ako som sa dozvedel z viacerých knižných zdrojov, základom myšlienky na možnosť vzniku životaschopného nového štátu bolo potrebné, aby Rakúsko – Uhorsko neexistovalo, pretože začiatkom 20 storočia bola situácia v monarchii pre národnosti natoľko nepriaznivá, že najmä Masaryk, ale aj Štefánik neverili, že by bez argumentovania aj existujúcou silou bolo možné docieliť úspech.
Masarykova cesta k politike nebola jednoduchá ani priama. Otec Slovák z Kopčian, matka Kropáčková, mu nemohli poskytnúť ekonomické zázemie pre štúdium a vedeckú prípravu. Ľudovú školu skončil v Hodoníne, strednú v Hustopeči, v Brne a vo Viedni. Vysokoškolské štúdiá skončil vo Viedni. R 1876 dosiahol doktorský diplom, potom študoval v Lipsku, kde sa zoznámil s Ch. Garrigueovou, s ktorou sa v r. 1878 oženil. Jeho ďalší vývoj poznamenali vystúpenia proti falzifikátom Rukopisov. Politicky pôsobil od roku 1891, kedy bol zvolený do ríšskeho snemu. V roku 1899 založil vlastnú stranu realistickú, dva razy bol zvolený do parlamentu. Dva razy navštívil Ameriku. V r. 1907 bol znovu zvolený do parlamentu, v ktorom po masakre v Černovej podal ostrý protest.
Po vypuknutí vojny nadviazal Masaryk styky so zahraničnými priateľmi Čechov a Slovákov - aj v Amerike (USA) a radil sa s Benešom o aktívnej práci za oslobodenie. V Prahe bola založená tzv. Maffia, v ktorej sa združili pražskí zástancovia riešenia problému Čechov, neskôr aj Slovákov. Masaryk odišiel do cudziny, v ktorej informoval o problémoch „malých národov“. Stretával sa so Štefánikom, ktorý mu ako francúzsky občan (a dôstojník- neskôr generál) vymohol audienciu u min predsedu Brianda.
So začiatkom 2. svetovej vojny a vstupe ďalších aktérov do nej (Veľká vojna) si zainteresovaní politici, najmä Masaryk uvedomili, že o tejto myšlienke treba presvedčiť najmä veľmoci zúčastnené na konflikte, že myšlienka je oprávnená a aktuálna. Túto taktiku si osvojili aj ďalší politici, napr. Beneš a Štefánik, ktorí po vzniku Národnej rady v Paríži (1916) začali konať. Masaryk presviedčal v Amerike (ako profesor – prednášky, aj vo Veľkej Británii) , Štefánik vo Francúzsku spolu s Benešom, ako aj v Taliansku. K Masarykovi sa v USA pridali aj americkí Slováci, medzi ktorými som našiel aj mená Furdek, Osuský, Murgaš a ďalší, ktorí kládli dôraz na rovnaké práva pre oba národy. Tak vznikla aj Pittsburgská dohoda, kde bol zdôraznený tento vzťah pomlčkou.
Niektorí autori tvrdia, že takto boli položené základy neskorších nezhôd (napr. McNamara – Dreams of a gereat small nation, 2016, pretože účastníci zabudli, že na Slovensku bola iná situácia – Hlinka, katolícky kňaz, a náboženské cítenie.
Hlavným argumentom pre vznik Československa boli ozbrojené sily, ktoré sa formovali v zahraničí. Podľa Michla, J.: Legionáři a Československo, 2009, celkový počet legionárov bol 145 450, z toho Slovákov bolo 41 327. Presnejšie číslo slovenských legionárov určila evidenčná skupina Kancelárie čs. légií nasledovne:
5134 ruských, 526 talianských a 1610 francúzskych.
Zaujímavé údaje som získal aj z publikácie: Advokát Janko Jesenský, spisovateľ a legionár. Okrem činnosti Janka Jesenského v légiách v Kyjeve aj o náladách v légiách aj pri návšteve Štefánika v Rusku. V knihe je uvedená aj kópia listu, ktorý poslala skupina bývalých legionárov poslancom slovenského snemu 14.3.1939 s tým, aby nehlasovali za oddelenie od ČSR, pretože oni bojovali za Republiku spolu s Čechmi. Listinu podpísali: Granatier, Tvarožka, Jesenský, Viest, Malár, Kristín Miškóci, Kostra, Kalamen. Odvolávali sa na svojich mŕtvych druhov, včítane M.R.Štefánika.
Jesenský začal svoju činnosť ako legionár v Kyjeve, kde vydával časopis. Zúčastňoval sa na jednaniach legionárov o spoločnom postupe a tiež na stretnutí so Štefánikom po jeho príchode do Ruska.
Osudy Ruských legionárov boli veľmi zložité, najmä po revolúcii v Rusku. Stali sa činiteľom aj v medzinárodnom merítku a významná je ich činnosť na Sibírskej magistrále, kde sa stali rozhodujúcou silou, ktorú uznávali všetky štáty Dohody. Známe sú vyjadrenia prezidenta Wilsona, ktorý s obdivom posudzoval ich heroický boj proti rodiacej sa sovietskej armáde. Légie sa po pokuse o ich úplné odzbrojenie, o ktoré sa pokúsil Trockij rozhodli, že sa nepodriadia sovietskej moci ale po dohode s čsl. politikmi (Masaryk, Štefánik) sa presunú po železnici do Vladivostoku, odkiaľ sa presunú do Francúzska, aby bojovali za Československo. Pod vplyvom zložitých okolností sa do vytvoreného nového štátu dostali až v roku 1920 a zapojili sa do budovania novej armády. Napr. L. Svoboda bol odvelený do Užhorodu, kde slúžil viac rokov. Neskôr slúžil v Lučenci a ako zaujímavosť sa uvádza, že sa naučil po maďarsky, aby mohol komunikovať s maďarským obyvateľstvom. (Maďarčinu študoval na univerzite v Bratislave).
Pre novo vznikajúci štát bol rozhodujúci vojenský zásah talianskych a francúzskych legionárov, ktorí hneď po príchode do Prahy boli nasadení proti maďarským vojskám na juhu Slovenska (najprv spolu so Sokolmi). Boli rozhodujúcim činiteľom a tromfom ministra pre Slovensko Vavra Šrobára, ktoré pomohli stabilizovať situáciu v Bratislave a ďalších častiach južných hraníc Slovenska, ako boli stanovené v Trianone.
Možno sa čitateľom bude zdať tento blog nesúrodý a vo viacerých údajoch aj ťažkopádny. Z prečítania viacerých zdrojov som pre seba dospel k názoru, že v tej zložitej situácii v 2. svetovej vojne boli légie jedným z najdôležitejších faktorov pre uznanie nového štátu Čechov a Slovákov, bez ktorého si ťažko predstaviť vznik a uznanie Československa (Česko-Slovenska), jeho obranu (aj pred vonkajším nepriateľom – Maďari aj vnútri nového štátu, Poliaci) a demokratický vývoj najmä v dvadsiatych rokoch
Prípadným záujemcom doporučujem ešte prečítať si aj Respekt špeciál 1918-1938, (č.3 z 26.9.2018 (aj pre rozhovor s Romanom Holcom, slovenským historikom (SAV a Filozofická fakulta UK v Bratislave).
Pavel Pospíšil, dôchodca (len záujemca o našu históriu, neprofesionál).
