Keďže som trochu starší, a som otcom (samozrejme so svojou manželkou) a všeličo som prežil, chápal som pani Remiášovú od začiatku a najmä chápem aj jej vyjadrenia, možno trochu inak, ako „nezainteresovaní“.
Ale treba vidieť aj súvislosti. Kde boli páni politici, keď sa hlasovalo v NR SR (8 krát ?).
A vždy si našli nejakú výhovorku, prečo nemôžu hlasovať za zrušenie. Nešlo vždy aj o kauzu Remiáš? A tak sa celá „kauza“ naťahuje 19 rokov, a nie sme si istí, či bude úspešne ukončená.
V tejto súvislosti by som rád upozornil na skutočnosť, že o nepotrebnosti napojenia na Ústavný súd hovoria aj význační slovenskí právnici pracovníci SAV, dokonca aj právnici, ktorí v súčasnosti pôsobia aj v zahraničí na iných vysokých školách. Naproti tomu naši vedúci politici – právnici hovoria, že jediná možnosť je robiť tak, ako oni navrhli. Zaujímavé je, že museli čakať na masové protesty právnikov (teda kolegov), pohreb prezidenta Kováča a ozaj masový postoj verejnosti (desaťtisíce) na internete. A aj tak si zachovali svoj „tvrdý postoj“, čo sa týka ústavného súdu.
A zasa je mi sympatická reakcia pani Remiášovej, ktorá vyjadrila vďaku pozitívne hlasujúcim. Nestálo by za to občanom Slovenska a vyjadriť vďaku, podporu, obdiv a úctu pani Remiášovej za to, ako obdivuhodne sa správala po celý ten dlhý čas. Asi by sa patrilo vyjadriť verejne podporu jej postaveniu matky – trpiteľky, keď zodpovední po celý čas zväčša len klopili oči.
Aj o tomto vidím problémy kauzy: Mečiar-Remiáš(ová)- hlasovanie – (Ústavný súd SR?).
Pavel Pospíšil
Bratislava, apríl 2017
