Lebo mám dojem, že v inflácii „kandidátov“ (a to ešte pravdepodobne nie sú všetci), by som ho najradšej napísal ako Kandidáta (ako Človeka) s veľkým písmenom.
Pred tým než som dal na papier svoje „pre“, prečítal som si znovu Impulz (2017 č. 1-4). Je to prakticky monotematické číslo, vydané k 70 – tke Františka Mikloška. Väčšina príspevkov bola napísaná, keď sa ešte ani netušilo, ako to bude s najbližšími voľbami prezidenta SR, teda názory na oslávenca neboli uvedené účelovo s predpokladom, že ide o „prvé kolo“ predvolebnej kampane.
Názory tu uvedené predstavujú Františka Mikloška z pohľadu doterajšej životnej cesty oslávenca ako človeka vyzretého, o ktorom nemôžeme pochybovať ako o človeku čestnom, nezaťaženom extrémnymi pohľadmi na našu spoločnosť, ani na problémy Slovenska. Z charakteristík, osobných zážitkov súputníkov, jeho činnosti ako disidenta, náboženského aktivistu, politika, aj dôchodcu, ktorý stále drží prsty na dejinách našej spoločnosti, mi vyplýva, že možno to bude ten najlepší kandidát, ktorý by sa mal stať novým prezidentom.
Pre mňa (a aj mnohých ďalších ľudí) predstavuje spájajúci element, ktorý by sa vedel pokúsiť o spojenie rôznych prúdov našej spoločnosti k prospechu Slovenska a jeho ďalšieho vývoja bez extrémistických výkyvov a morálnych excesov. Hovorí o tom jeho doterajší život v skromnosti a zásadovosti, od ktorých ho neodklonili ani nezdary a možno povedať v súlade s názormi tých, ktorí ho poznajú ešte ako aktivistu „tajnej cirkvi“ a mali možnosť pohybovať sa v jeho blízkosti, mohol by sa stať ďalším článkom úspešného vývoja nášho štátu. Stal sa akýmsi kronikárom nášho života od začiatku komunistickej diktatúry a v otázkach našej kultúry aj predtým. Jeho publikácie a editorské počiny svedčia o tom, že jeho aktivity v prípadnej funkcii, by rozhodne neboli na škodu našej spoločnosti, čo nemožno povedať o viacerých kandidátoch. A čo je nezabudnuteľné, nie je zaťažený žiadnymi majetkovými spormi a problémami (pokiaľ je mi známe), ktoré sú pre politikov, či už začínajúcich alebo „trvaliek“ veľmi nešťastné.
Z čias svojej politickej „kariéry“ mal možnosť poznať veľa významných osobností európskeho a aj svetového rangu. Možno by sa mu podarilo presvedčiť aj súčasných európskych politikov aj filozofov, že koketovanie s filozofiou Marxa, Engelsa a iných velikánov komunistických ideí nie je najšťastnejšia politika z hľadiska formovania budúcnosti Európy, a aj sveta. Môže to začať stavaním pomníkov, zakladateľom tejto ideológie pochlebovaním aj súčasným autokratom, propagátorom „riadených demokracií“ až k autokratom budúceho sveta.
Nuž poprajme novému kandidátovi dobré nervy, dobrých spolu pracovníkov, voliteľom šťastnú ruku a jasnú hlavu pri voľbe.
Dúfajme, že nezaváhame.
Pavel Pospíšil, dôchodca
Jún 2018
