Samozrejme, že za náš vývoj po r. 1948 je zodpovedná KSČ (a KSS). Kto však sa zaujíma o vtedajšie naše dejiny a voľačo si prečíta, možno nadobudne iný názor, ako je názor pána Havrana. Neviem ako sa na jeho článok v Sme pozerajú potomkovia zavlečených ľudí prevažne z východného Slovenska, ale aj naši maďarskí občania z okolia Štúrova (Parkan), ktorí zavlečení NKVD – sovietska tajná polícia, (na oznámenie našich ľudí) strávili na Sibíri v Donbase a čo ja viem kde, viac rokov, pokiaľ sa vrátili. Nuž pre týchto ľudí ČA nielen dobyla Slovensko, ale aj ZSSR zneužila svoje postavenie víťaza. Okrem týchto ľudských obetí si všetci, ktorí na to pamätajú spomínajú aj na rabovanie a odvážanie celých tovární domov. Nevidieť v našom historickom vývoji aj (niekde najmä) vplyv rôznych činiteľov, najmä nepriateľských našincom- obyčajným ľuďom, nepovažujem za úprimné.
Pokúsim sa ukázať alebo podoprieť svoj názor aj na príklade nášho poľnohospodárstva. Do roku 1948 sa naša poľnohospodárska reforma pohybovala v istých demokratických princípoch (ak neuvažujeme šikanovanie a trestanie našich maďarských občanov, za jednu z častí tohto deja). Ešte aj tesne po r. 1948 sme mali aj Ústavu, v ktorej sa hovorilo, že našim roľníkom „môže“ ostať pôda do 50 ha. Potom prišila Bukureštská schôdza Kominterny pod vedením Sovietskych emisárov a všetko bolo inak. A nasledovali sovietski poradcovia (už si nepamätám ako sa vtedy tajná polícia menovala – myslím KGB), o čom zasa môžete nájsť informácie v našich archívoch, prípadne v dobovej tlači. A nasledovala sovietska verzia pozemkovej reformy s kolchozmi (u nás JRD) a všetko bolo inak. Pod priamym vedením sovietskych poradcov. Kto nechcel zahynúť alebo sa prispôsobil, alebo bol odídený. Za tejto situácie by som sa opatrne pozeral aj na Mašínovcov, ale aj u nás na Trojana, Žingora, možno aj Slánskeho, Švermovú, Klementisa a pod. Proste „zostrujúci triedny boj“ vyžadoval nové a nové obete. Všetko to bolo najmä na požadovanie „cudzej moci“. Tým nechcem sňať vinu z našich vtedajších, ale aj neskorších komunistov a ich priaznivcov. A nemôžem vo svojom vnútri velebiť tých, ktorí odchádzajú v súčasnosti do Moskvy a inde a pod potrebou uctiť si padlých osloboditeľov sa idú bratať so súčasnými (minimálne) autoritatívnymi vládcami.
Veď padlým vojakom a iným ľuďom sa možno pokloniť na cintorínoch aj u nás, a treba im aj poďakovať. Ale oslavovať súčasnú moc a nevidieť minulosť, považujem za nedôveryhodné. Samozrejme tým pánovi Havranovi (Chmelárovi, Čarnogurskému, Ficovi, Zemanovi) neupieram právo na ich názor, ale pokiaľ ide o reprezentantov svojej zeme, mali ba zvážiť svoje názory a najmä činy. Vzbudzujú nedôveru u vlastných občanov (podaktorých). Keď im na nich nezáleží, riskujú svoju budúcnosť, že sa stanú novodobými kolmi v plote (rozpamätajme sa na Jakeša, Biľaka a iných z našej nedávnej minulosti).
Pavel Pospíšil, dôchodca máj, 2015.
