Tak sa potom stáva, že úradníci robia nehoráznosti, porušujú ústavu a ústavné zákony, neberú do úvahy ani zákony a robia si po svojom. Krajský súd to schváli a keď sa občan opováži nesúhlasiť s rozhodnutím krajského súdu (krajských sudcov), najvyšší súd sa obráti chrbtom a ani nenariadi pojednávanie. Opäť v rozpore s Dohovorom pre ľudské práva, ktoré aj naša republika podpísala. Sudcovia si vyberajú, ktoré dôkazy budú diskutovať a ktoré nie a vyššiemu súdu to nevadí alebo ho to ani nepohne a ani sa neunúva si vypočuť, keď sa občan odvolá.
Zrejme sa páni sudcovia ani neunúvajú uvažovať, že občanovi niekto môže ubližovať v zásadných veciach, ktoré súvisia so základnými právami a slobodami a že teda aj občan môže mať pravdu. Nuž pri takomto prístupe sudcov asi právny štát nedobudujeme. A keď sa pýtam na právny názor Najvyššieho sudcu vo veci, ani mi v stanovenej dobe neodpovedá.
Po zhliadnutí bratania sa pána Premiera s pánom Najvyšším sudcom pred televíznymi kamerami prichádza občanovi na myseľ všeličo. Môže to byť aj upozornenie pre občanov na to, kto má v tomto štáte moc teda ktoje tu pánom. Zdá sa mi, že takto verejne sa reprezentanti súdnej a výkonnej moci navzájom uistili, že oni sú tu páni a čo oni rozhodnú a považujú za správne to bude platiť. Čo tam po ústave a základných právach a slobodách.
A z minulosti známe prehlásenie jedného z minulých premierov: veď ten ústavný súd, to je chorý prvok v našom právnom systéme, platí naďalej, len osoby, ktoré to tvrdia sú iné. Majú voľnú cestu ku propagovania si svojho ega a svojich predstáv o spravodlivosti, správe vecí verejných a správe tohto štátu.
Na Slovensku to ozaj musí byť tak?
