Bolo to v roku 1944 pred koncom vojny, keď bol svedkom besnenia tejto organizácie na Podkarpatskej Rusi (autor bol Rusín z Chustu), trochu na Slovensku, spomína Sabinov (týmto začala pravdepodobne cesta našich nevinných ľudí do pracovných táborov, baní a inde – viac ako 9000 osudov), v Poľsku na Morave (Opava), dokonca aj v Prahe. Píše o umučených nevinných ľuďoch, o tisícoch zatknutých a poslaných na Sibír do táborov nútených prác.
Nakoniec psychicky nevydržal vyžiadal si prepustenie, prišiel domov (Chust, jeho otec bol roľníkom), aby sa rozlúčil s rodičmi a podarilo sa mu prekĺznuť do Rakúska, neskôr do Mníchova a bol 10 rokov v Slobodnej Európe.
Za všetko len tento citát: Ako hlboko sa ruskí emigranti a ostatné štáty mýlia, keď vidia vývoj Sovietskeho zväzu v tom, že už nelikvidujú ľudí verejne, že tam nedochádza k neslýchaným zverstvám, ako v dobách občianskej vojny. (Všetko to bolo v roku 1944 a 45)
Aj Rusíni na Podkarpatskej Rusi sa tešili na spojenie s bratským Ruským národom, ale vytriezvenie bolo hrozné a trvalo to viac ako našich 40 rokov socializmu a podľa Novotného komunizmu, ktorý sme vraj vybudovali.
Všetkým naším rusofilom, príslušníkom Strany Odvaha - Veľká národná a proruská koalícia, ale aj iným horlivcom (aj Vám pán Č.), komunistom (partia okolo súdruha Hrdličku a Šveca) vrelo odporúčam prečítajte si túto útlu knižku (aj naším Rusínom). (Ja som ju kúpil v kníhkupectve na Kozej). Možno precitnete z ružového sna. Platí stále: nebude zo psa slanina ani z vlka baranina (a ani z komunistu demokrat).
Pavel Pospíšil, dôchodca a pozorovateľ
Bratislava, február 2016
