Ale aj to nie je všetko. Lebo aj keď má pána, údržba sa nerobí tak ako by sa mala, lebo.... (nie sú peniaze, nie je projekt – pôvodný, ale niekedy aj nový...) a tak údržba visí vo vzduchu. Dovolím si tvrdiť, že táto životná filozofia je v nás všetkých, čo sme žili a žijeme už dlho, to sa nám tak dostalo do hláv (že údržba sa môže odkladať, pretože je to postavené dokonale, zdravie máme dobré), pretože to bola oficiálna životná filozofia, o ktorej sa nesmelo pochybovať, a tak chátrali naše historické pamiatky, svetské stavby, naše telá, ale aj naše myslenie. Všetko sme chceli zmeniť, ale plynutie času (starnutie všetkého) sme zmeniť nedokázali.
A tak aj po zmenách v roku 1989 sme odmietli pristúpiť k zmenám myslenia (na stavby, budovy, konštrukcie), ale aj na naše životy a v mnohých smeroch pokračujeme v tom ďalej. Na údržbu všetkého nedávame zdroje, lebo nám to nepatrí (lebo to nie je nikoho), aj keď nám to patrí, však to ešte vydrží (našu dobu vládnutia), len keď dôjde k zmene vládnutia (niektoré župy) ukáže sa, že sme si chceli život prispôsobiť starému mysleniu a hrozí krach všeličoho.
Žijeme v časoch ešte stále, keď v našich hlavách myslíme len na súčasnosť. Typickým prípadom sú naše štátne financie. Pán minister (na odchode) sa chváli, že dosiahol vyrovnaný rozpočet a môže so slávou odpochodovať do národnej banky do ružového dôchodku. Že ostali po ňom dlžoby (na údržbu) – aj našich životov, mu zrejme nevadí. Len v Bratislave je dlh na údržbu (investičný dlh) 60 miliónov eur, v župách to ide celkove do stoviek miliónov eur, do zdravotníctva, školstva, výskumu kultúry tiež a tak to beží.
A teraz nastáva obdobie, kedy sa budú zbavovať zodpovednosti za dobu vládnutia, to nie my, to tí druhí. (pozri Leško: Nezávidím tým čo prídu po nich). Robia sa nové diery do rozpočtu, každý účastník sa stará o svoje preferencie a dlžoby rastú (utajené). Ale platiť ich budeme (raz) my všetci. Najlepšie je, keď sa čudná finančná politika odôvodní národnou hrdosťou a porovnaním s okupáciou (sovietov), ale keď sa kamarátime s novodobými okupantami v iných častiach nášho (európskeho) sveta, je to všetko v poriadku. Vážení páni, ktorí ste zodpovední za riadenie nášho života, ste už na smiech, ale to čo robíte, už na smiech nie je.
Ale správanie najmä (niektorých) mladých politikov (pozri sa na súčasné diskusie v politických reláciách), mi dovoľuje povedať: ste nebezpečím pre náš štát – našu vlasť.
Vystavujete účet budúcnosti (najmä mladšej a strednej generácii) z ktorej nebude ľahké dostať sa.
Pavel Pospíšil,
dôchodca a svedok čias.
