Dovoľujem si poznamenať, že s vodou najmä podzemnou som sa zaoberal celý život. (Dokonca aj kandidátsku prácu som napísal na tému využitia a ochrany podzemnej vody Žitného ostrova). Aj keď riskujem, že budem obvinený z nerozumenia medzinárodnej politike a najmä tomu, že nemám rád naše Slovensko, keď chcem riskovať, že raz vysmädneme ak budeme dobrú vodu dávať niekomu inému ako našincom, risknem to a skúsim pouvažovať. Obávam sa, že niektorí priatelia, ktorí brojili a broja proti uvažovaniu o predaji, neuvažovali čisto odborne a ekonomicky, ale dali sa uniesť úvahám, ktoré neviem ani pomenovať ani ich zaradiť. No a naša politická scéna z obavy, že bude obvinená z prílišného „nenacionalizmu“ im podľahla a podľa mojej mienky šlapla vedľa.
Jediný otvorený hlas, ktorý spochybnil ídeu „nacionalizovaniu“ našej podzemnej vody a ktorý som zachytil bol článok v novinách v ktorom pracovník autor. naznačil, že aj keď sa podzemná voda vyskytuje na Slovensku nerovnomerne, nemusíme sa obávať národného smädu.
Ešte predtým som diskutoval s niektorými odborníkmi o veci, ktorí mi naznačili v súlade s mojim názorom, že negativistické úvahy o predaji vody sú ak nie scestné tak asi neodôvodnené.
Doporučil by som, aby si poslanci pred záverečným hlasovaním v parlamente vyžiadali posúdenie problematiky členmi odbornej Komisie, aby sa neurobila chyba, ktorú nebude možné ľahko napraviť.
Ak môžem „pozdvihnúť svoj hlas“, myslím si, že nepredávať vodu do zahraničia na pitné účely aj potrubnými systémami je vodohospodársky, hydrogeologický a ekonomický nezmysel, ktorý ak uzákoníme, môžeme si odpísať príjem do rozpočtu, ktorým by sme mohli prispieť do podvyživeného vodného hospodárstva a umožniť aj našim občanom prístup k dobrej vode. Ktorú (čuduj sa svete) odopierame aj v určitých častiach Bratilavy s tým, že na rozvod vody v okrajových častiach naše vodárenské spoločnosti (najmä tá bratislavská), nemá peniaze a koniec. Politici (najmä komunálni) sa schovávajú za návrhy, že keď občania chcú vodu, majú si postaviť siete, lebo oni nemajú na programe dňa zaoberať sa budovaním sietí pre niekoho, kto chce bývať v nateraz v rekreačnej oblasti. A najmä táto naša pekná a „dobrá“ krajinka sa znovu zapíše do dejín (nechcem povedať, že sa zosmiešni, podobne, ako keď nás nazvali čiernou dierou).
Že v súčasnosti niektoré tieto „rekreačné oblasti“ sú už prakticky v intraviláne mesta, s pomenovaním ulíc a číslami budov a parciel, nikomu nevadí. Prečo by si mali funkcionári namáhať ekonomické záhyby modzgov a pokúsiť sa hľadať riešenie.
A tak na jednej strane vytvárame ústavnú bariéru a na druhej strane nedoprajeme ani vlastným občanom užívať prírodné podmienky Bratislavského kraja a hlavného mesta, ktoré takto sedí, ako „žaba na prameni“. Hlavné, že chceme za prostriedky Vodárenskej spoločnosti budovať cyklistické cesty, dokonca aj krížom cez vodárenskú perlu Bratislavy a Slovenska – vodárenský ostrov SIHOŤ v Karlovej vsi. (Obávam sa, že ide v tomto aj iných našich sporoch o problém nastavenia v celej našej spoločnosti, daný nám sústavou dejinných udalostí).
Tak trochu čakám že zakážeme vývoz magnezitu, vápenca a dolomitu, len aby nám neubudlo. Pri tom voda je na rozdiel od pomenovaných, obnovujúca sa surovina, ktorú niektorí páni takto ani nehodnotia.
Pavel Pospíšil
