Zmeny v pozemkovom vlastníctve v 20 storočí. (Univerzita Sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Filozofická fakulta (2016)). Okrem toho ide o osobné skúsenosti, ktoré som nadobudol v čase až dodnes.
Autor (Rychlík) upozorňuje na východisko k zmenám, ktoré boli v Československu odlišné v jeho častiach. ČSR patrilo v socialistickom období k štátom s rozvinutým pôdohospodárstvom. Hlavným typom boli JZD – JRD, tiež štátne majetky.
JRD hospodárili na pôde prevážne súkromných osôb, menej na štátnej pôde. Štátna pôda sa vytvárala z bývalých šľachtických majetkov, po r. 1948 aj pôda cirkví a konfiškovaná pôda osôb odsúdených za „zločiny proti štátu“. Na rozdiel od ZSSR pôda ako celok poštátnená nebola. Pôda nebola ani majetkom JRD, (ani ŠM), mali ju len v užívaní. Nemohli ju teda predávať ani nijak majetkovo „usporadúvať“.
Po zmenách v roku 1989 bol teda vlastnícky vzťah veľmi zložitý a neudržateľný. Určitý náskok v informovanosti mali funkcionári JRD a Štátnych majetkov, ktorí to aj patrične využili (podporila ich časť družstevných roľníkov, hlavne tých, ktorí nevložili do družstiev svoju pôdu, a určitých politických strán.
Prvý (štátny) návrh zákona zvýhodňoval družstvá, pretože bývalí vlastníci sa mohli prihlásiť len do troch rokov. Teda väčšina pôdy by zatiaľ ostala v rukách v užívaní družstiev, (predstavenstva – nie vo vlastníctve). Družstvá sa mali pretvoriť na podnikateľské subjekty. Otázku cirkevnej pôdy mal riešiť zvláštny zákon.
Proti sa postavili niekdajší vlastníci väčšej výmery pôdy s tým, že za týchto podmienok by bola posvätená (nútená) násilná kolektivizácia.
Skupina pravicových poslancov (návrh „troch T“ – Tyl (KDS) Tomášek, Tlustý, spolu s odborníkmi navrhla systém, ktorý predpokladal vrátenie vlastníckeho práva k veci, ktoré stratili vlastníci následkom právnických aktov po 24.2.1948. Oprávnenými osobami mali byť pôvodní vlastníci, fyzické alebo súkromné právnické osoby (aj deti a ich dedičia pôvodných vlastníkov). Vrátený mal byť aj inventár.
Tretí návrh vypracovali ľavicoví poslanci a komunisti (návrh predpokladal výslovnú platnosť komunistických pozemkových reforiem). Návrh bol od začiatku politicky nepriechodný.
Zákon nevyhovoval najmä pre Slovensko, pretože neriešil napr. problém pozemkových spoločenstiev (ani urbariátov). Neriešil ani problém arizácií pôdy. Návrh vlastne znamenal aj návrat pôdy slovenským arizátorom. Veľký problém bola aj pôda Maďarov. Tak sa stanovil dátum reformy z roku 1947. Podobný problém bol s pôdou Nemcov, ktorí ostali v ČSR, ale na to boli Česi citliví. Pri návrate pôdy sa nechali počuť poslanci SNS, ktorí v návrhu videli „iredentu“ a návrat fašizmu.
Prvý návrh rešpektoval návrh Spolužitia, ktorí chceli, aby bola pôda vrátená aj tým Maďarom, ktorým bola pôda skonfiškovaná, ale ničím sa proti Republike neprevinili. Proti boli poslanci za SNS (vyšli s tézou o iredente, o fašizme). Mlynárik (VPN) navrhoval aby bola pôda vrátená aj Nemcom, ktorí sa neprevinili proti Československému štátu. HZDS požadovalo, aby sa problémom FS nezaoberalo, ale aby ho riešili Národné rady.
Na 12. schôdzi SNR niektorí poslanci žiadali vysvetlenie, ako je možné, že hranica reštitúcií bola posunutá z roku 1948, na rok 1945. Problémom sa zaoberala vláda SR 26.03.1991. Premiér V. Mečiar informoval ministrov úplne tendenčne, lebo nepovedal, že návrh sa týka len tých občanov maďarskej národnosti, ktorým pôdu vrátil ešte pofebruárový Zbor povereníkov.
Na tlačovej konferencii obvinil Mečiar „federálne orgány“, že bez vedomia SNR a vlády SR pridali do vládneho návrhu zákona o pôde § 21, ktorý navrhuje revíziu konfiškačných dekrétov po roku 1945, v dôsledku ktorého by došlo k vráteniu majetku Nemcom, Maďarom a zradcom národa. Cit.: Mečiar, ktorý hovoril o pokuse „rehabilitovať fašizmus“, demagogicky použil „maďarskú kartu“ v boji proti Federálnemu zhromaždeniu. Proti Mečiarovmu tvrdeniu sa v komentári postavil Andrej Javorský (vo Verejnosti) „Kto loví v paragrafoch“ - reprezentoval postoj VPN – odmietol Mečiarove tvrdenie o rehabilitácii fašizmu a uviedol záležitosť na pravú mieru. Bez ohľadu na to, bolo Federálne zhromaždenie v očiach časti slovenskej verejnosti zdiskreditované ako orgán, ktorý nadržuje Maďarom a chce vracať pôdu maďarskej šľachte a iredentistom.
Zákon sa dostal znovu na rokovanie pléna FS a bol schválený, ako Z. č. 229/1991 (z 21.05.1991), podľa ktorého sa robili reštitúcie v prvej etape vracania pôdy na Slovensku. Zákon bol zvláštny v tom, že v § 4 sa hovorilo, kto sú oprávnené osoby a že dediť majú všetci rovnakým dielom, hovoril o tom, že pôda má byť vrátená všetkým následníkom (dedičom) a v § 21 sa uvádza, že ak sa prihlásia len niektoré z oprávnených osôb, vydá sa im vec celá.
Vykonávateľom uniklo, že ešte pred týmto zákonom bol vydaný zákon č. 23/1991 (z 9. 01.1991), Listina základných práv a slobôd, ktorý v § 6 (1) hovorí: Zákony musia byť uvedené do súladu s Listinou základných práv a slobôd do 31. decembra 1991. Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Nikomu nevadilo, že ustanovenie § 21 nie je nikde v zákone č. 23 deklarované a keďže ho nikto neopravil, po 31.12.1991 bol tento § v zákone 229/1991 neúčinný, teda neplatný.
A tak sa stala Slovenská republika rovnakým porušovateľom Základných práv a slobôd, ako sa stali komunisti v rokoch 1948 – 1989.
Listina (Z. č. 23/1991) sa dostala aj do Ústavy SR a otec vlasti vynadal pisateľom Ústavy, ako si to dovolili Listinu včleniť do ústavy bez jeho vedomia. (Dr. Čič – ústna informácia autorovi blogu).
Je zaujímavé, že keď sme na túto skutočnosť upozornili Generálnu prokuratúru, ako aj súdy (Krajský súd v Žiline), páni sudcovia sa nechali počuť, že s týmto názorom nemôžeme byť úspešní. Takéto obchádzanie zákonov (aj Ústavy) nie je zriedkavé ani u vedúcich politikov.
Celé reštitučné konanie bolo upravované aj ďalej, a tak neboli schválené reštitučné nároky katolíckej cirkvi, (proti boli poslanci českého Občianskeho hnutia, HZDS a SDĽ). Neboli schválené ani reštitúcie pre kalvinistov, náprava židovských arizácií, ani príslušníkov nemeckej menšiny na Slovensku (pokiaľ im nebol majetok ponechaný hneď po vojne). Príslušníkom maďarskej menšiny pokiaľ sa neprevinili proti čsl. štátu, bol majetok vrátený len do výmery 50 ha.
Takto nás učili príslušní politici obchádzať aj najvyššie zákony, nerešpektovať ich a z tohto profitovať. Je zaujímavé, že v tomto smere sa „preslávili“ najmä členovia HZDS, SDĽ, (neskôr SMER), SNS. A účinky tohto myslenia pociťujeme dodnes.
Dovoľujem si povedať, že takéto „majetkové“ myslenie je u nás charakteristické najmä u ľudí komunistického (socialistického, často aj deklarovane sociálneho cítenia) a super „národniarskeho“ myslenia, a prejavuje sa aj pri správe štátu, kedy sa vymedzuje skupina „našich“ ľudí s dopadom na mravy celej našej spoločnosti. Títo ľudia (zvláštneho razenia) si myslia, že jedine ich potreby a názory rozhodujú o tom, ako sa chovajú a ako ukrajujú svojim konaním z majetku jednotlivcov ale aj z majetku celej spoločnosti.
Jednými z najväčších manipulátorov so zákonmi boli bývalí činovníci JRD a ŠM, ktorí urobili všetko, aby mohli manipulovať s pôdou, dokonca aj ju „predávať“. A tak sa prepisovali vlastníci (ktorí pôdu predávali) a v tomto, zdá sa pokračujeme aj ďalej. O časti pôdy platí podľa zákona získanie novými privatizérmi (z. č. 97/2013), čo akceptuje najmä SMER, ktorý zákon pri samovláde schválil (proti boli (skoro) všetci poslanci opozície), ale v ostatnom volebnom období aj celá vládna moc. (Aj prokuratúra).
A tak machinácie môžu pokračovať. Myslím si, že súčasné problémy s pôdou na východe (ale aj inde), sú toho dostatočným dôkazom.
Pavel Pospíšil, dôchodca a svedok čias.
(Január 2020).
