V posledných týždňoch som absolvoval debaty s dvomi členkami mojej rodiny, z ktorých jedna sa pozastavovala nad tmavšími hráčmi našej futbalovej ligy, a druhá zdieľala petíciu proti povinnému noseniu rúška. Moje otázky a argumenty k ničomu neviedli. Prepadlo ma zúfalstvo.
Ten vzorec je vždy rovnaký. Keď sa spoločnosť ocitne v kríze, väčšinou na ňu existuje nejaké rozumné, ale finančne, časovo a politicky nákladné riešenie. No vždy, takmer vždy sa objavia aj populisti a pomätenci, ktorí ponúknu vlastný recept. Predávajú ho vyplašeným ľuďom so slovami o ochrane (kresťanských hodnôt v prípade utečeneckej krízy; osobných slobôd a demokracie v prípade petície proti noseniu rušok), ale v skutočnosti vždy cielia na naše najnižšie pudy (sebectvo, hrubosť, neohľaduplnosť). Vždy to zafunguje. Títo falošní kazatelia za krátky čas získajú davy podporovateľov, lebo nechať zo seba vyplaviť to najhoršie nestojí žiadnu námahu.
Premýšľam, ako sa dá voči tomu brániť. Ako zastaviť takéto ohlupovanie spoločnosti?
Asi nič nepokazíme, keď vo výchove (doma, v škole) a vzdelávaní budeme oveľa viac času venovať kritickému mysleniu. Keď už v mladom veku prijmú ľudia fakt, že na mnohé zložité otázky dnešnej doby neexistuje jednoduchá odpoveď. A že aj tie jednoduché osvedčené pravidlá (platenie daní, rešpektovanie najvyššej povolenej rýchlosti, povinné očkovanie, nosenie rúšok) sú vlastne ťažké: lebo ich musíme dodržiavať všetci, vždy, aj keď nám to nie je milé. Inak nefungujú.
Ale to je beh na dlhú trať. Ubrániť sa antirúškarom potrebujem teraz. Inak budú stovky starších ľudí umierať v nemocniciach na covid. Toto je presne ten moment, keď by sa premiér, líder opozície a prezidentka mali postaviť vedľa seba a požiadať ľudí, aby nebáznili. Nech dodržiavajú to najjednoduchšie opatrenie proti šíreniu vírusu, ktoré ľudia používali dávno pred koronou. Vyzvať ich, nech ho neignorujú, lebo tým ohrozujú nielen bezpečnosť svoju a ľudí okolo seba. Ale aj fungovanie našej bez tak krehkej spoločnosti.
Pavel Sibyla
