Chápem, že dnes je hrdinom (minimálne sám pred sebou) taxikár, keď Vás vezie a popritom stíha obojručne písať dlhé správy na Messenger počas zjazdu z diaľnice, pričom Vy len tŕpnete, či tú zákrutu lakťom dá, alebo aj nie.
Čomu už rozumiem menej, je keď zamestnanci jedného z najväčších veľkoobchodných reťazcov na Slovensku veselo chodia pomedzi potraviny s rúškami pod nosom,pričom sa nájde medzi nimi aj evidentne chorý človek so silným kašlom (pozdravujem manažment a držím palce, keď zavrú prevádzky kvôli nariadenej karanténe).
Nosenie rúška je altruistický čin. Od používania kijakov a budzogáňov sme sa ako spoločnosť evolučne dopracovali k altruizmu ako prirodzenému dôsledku humanizmu. Vďaka tomu považujeme za správne previesť nevidomého cez cestu, pomôcť starenke pri nástupe do MHD, alebo aj medicínsky bojovať o život modrajúceho novonarodeného dieťatka. Jednoducho zlepšujeme život ľuďom okolo nás s cieľom zlešiť život celej spoločnosti.
A presne o to ide pri nosení rúšok. Ak ho (správne) používate a dodržiavate aj ostatné princípy hygieny a protipandemického správania, spomaľujete šírenie tohto ochorenia a dávate šancu najslabším a najzraniteľnejším medzi nami.
Vznášam obvinenie všetkým, ktorí sa svojstojne bránia noseniu rúšok, že sú (aj keď neúmyselne) povedzme vrahmi detí (napríklad s narušenou imunitou, alebo onkopacientom). Prípadne že majú na svedomí našich starých rodičov, či príbuzného s kardiovaskulárnym ochorením. Lebo o tomto to je páni a dámy. Nie o burčiakovej rebélii, či poznaní pravdy o celosvetovom sprisahaní (z dobre informovaných zdrojov, veď viete..)
Nenabádam k histérii ani k žiadnym chorým prejavom vo forme nosenia kombinéz či plynových masiek. Iba k zdravému rozumu a k pripusteniu si, že dobro nás v tomto prípade nestojí takmer nič a zároveň doslova zachraňuje životy, napríklad aj získaním času pre vyvinutie bezpečných vakcín.
Správnym používaním rúšok a dodržiavaním protipandemických opatrení manifestujeme postoj k životu, jeden k druhému a k našim zraniteľným blízkym.
