Kde tvoje telo je
a kde je tvoja duša;
azda na mieste jedinom
vedno spočívajú?
Či o skutky tela duša radšej nedbá,
veď i o jej potreby
sotva sa ktosi postará?
A... čo tak srdce
- hlina, čo Modelár jemne stvaroval,
keď bola ešte mäkká, poddajná -
asi ho zima príliš zatvrdila...
V zime je ostro, veru,
hlina, čo ako z leta zostala,
rýchlo sa zraní, stratí svoj tvar.
No, kto sa bráni dotyku s jemným,
pri ktorom i nechtiac
pridá mu kus tepla svojich rúk?
Lež pohlaď kameň, objím hrudu chladnú...
Vari kto túži seba poraniť?
I kameň z role ľudia vyhadzujú,
i hrudy drvia tlakom preveľkým.
A keď na čosi nemajú dosť sily,
hodia to cez plot. Jednoducho.
A teraz povedz:
Je lepšie s pádom stratiť vlastný tvar,
len holú integritu svoju zachovať,
či nechať sa rozbiť na tisícky kúskov
a dať tak za pravdu tým,
ktorým sme boli tŕňom v oku?
I mrazená hlina je krehká, vidíš.
A zraniteľná tiež - osudovejšie.
...
Len - kde si práve teraz...
či stúpaš, či klesáš a rútiš sa nadol,
či balansuješ voľne v kritickej polohe
(a tváriš sa pritom indiferentne)?
Každý pád bolí,
i každý dopad... bolí niekoho.
No bolesť tvorí - to ti ešte nepovedali?
Tvorí. Lež plody bolesti zániku
len pozostalí môžu vychutnať.
Tak, zdá sa, zostáva možnosť len jediná.
Bolesť vždy stretneš,
tak prečo sa jej brániť hlavato,
pomáhať jej tak v diele rozmernom?
Nešír ju ďalej a zastav v sebe, prosím...
Buď opäť hlinou úder tlmiacou.
(1998)
