Keďže už nejaký čas moja suseda v bytovke živí dosť agresívneho jazvečíka, ktorý bez ohľadu na to, koľko je hodín, víta každý zvuk prichádzajúci od výťahu ohlušujúcim brechotom, nehovoriac už o šokoch pri vystupovaní z výťahovej kabínky, o čosi citlivejšie vnímam správanie sa psov a hlavne ich psíčkarov voči okoliu.
Kým som však došiel domov, prechádzal som parkom, ktorý je obklopený jednak obytnými blokmi, ale aj materskou a základnou školou, a v čase dobrého počasia v ňom zvykne šantiť množstvo detí od tých čerstvo vypustených z kočíkov až po už randiacich pubescentov. Keďže nedeľa bola počasím nie práve najprívetivejšia, v spomínanom parku sa prechádzalo akurát zopár psíčkarov a s nimi ich maznáčikovia.
O to, že máloktorý pes bol zákonne pripútaný k svojmu majiteľovi vodítkom, o náhubkoch ani nehovoriac, mi tu ani tak nejde. To, čo ma štve najviac je bezohľadnosť voči okoliu z hľadiska hygieny.
Bol som už temer doma, tak som pridal do kroku, vybehol som do bytu, vzal fotoaparát a vrátil sa do parku robiť corpus delicti zábery.
Nájsť psíčkarov a psy problém nebol, zachytiť ich pri exkrementácii tiež, ale že hľadanie samotných exkrementov bude také jednoduché, som netušil. Trávniky boli doslova posiate vekovo, tvarovo, farebne, kvalitatívne i kvantitatívne širokou škálou hmoty, do ktorej stúpiť nechce asi nikto (jeden z najkrajších kusov je na fotke, nemýliť si so šiškou). Pritom mestské časti inštalovali hlavne do parkov odpadkové koše práve na psie exkrementy. Ich využívanosť podľa môjho pozorovania hraničí s absolútne vyhodenými peniazmi. Naviac som sa stal svedkom nevyberaného zaobchádzania s kokršpanielom, ktorý si chcel pobehať, ale jeho vyvenčovateľke to zjavne nevyhovovalo.
Pýtam sa, načo ľudia chovajú psy, keď ich nezaujíma, že aj pes je živá bytosť so svojimi špecifickými životnými potrebami? Že spolužitie v byte bytového bloku je pre nich často utrpením na úrovni väzenia v niektorej nápravno-výchovnej skupine? Že svoje potreby v takýchto podmienkach môžu napĺňať len na úkor spolužitia s okolím?
Hlavná vec, že som drzý, keď susedke naznačím, že pes ruší nočný kľud, že prečo mi to vadí, veď nemám malé deti, že mám pripomienky, keď ma skoro trafí šľak, keď otvorím výťah a dostanem akustickú ranu, že si môžem kľudne zavolať políciu, kto dokáže že ide o h...o jej psa? Ešteže som bol na Silvestra mimo Košíc.
P.S.: Za socíku nás učili, že po trávniku sa nesmie chodiť, lebo sa zničí. Že je to istým spôsobom blbosť som spoznal kdesi uprostred Nemecka, kde som bežne vídaval obraz ľudí posedávajúcich na trávnikoch napríklad s knihou v ruke, alebo slúchadlami na ušiach. Na Slovensku je to žiaľ tak, že sa budem naďalej držať socialistických rád, len z iných dôvodov. Koniec koncov za to nesú vinu ani nie tak psy, ako ich psíčkari. Haw(k)!
