Študoval som odbor matematika - fyzika, v rámci matematiky sme mali aj pravdepodobnosť a štatistiku. Podľa logiky štatistiky a ňou skúmaných javov je mi jasné, prečo sa hovorí, že štatistika je najväčší klamár. Obzvlášť, ak nemôžem mať istotu, že boli splnené podmienky objektivity štatistického zisťovania a výsledok je interpretovaný veľmi jednoduchým výkladom, teda prečítaním čísel, a aj to si redaktori v televízii neviem, či z lenivosti, alebo z vyššej moci desatinné čísla zaokrúhľujú slovíčkami takmer, viac ako, vyše, menej než, necelých a podobne. Pre tých, ktorí tieto čísla z rôznych dôvodov iba počúvajú, ide prakticky o klamstvo na druhú.
Som typ človeka, ktorý sa rád hrá s číslami a hľadá medzi nimi súvislosti a závislosti. Prieskumy verejnej mienky sledujem bez toho, aby som sa na ne zameriaval a stále si položím otázku – čo na tom Ficovi ľudia vidia, že má najväčšiu dôveru? Veď len hlasno a ostro rozpráva, prakticky nič zatiaľ neukázal, a teda ani nepokazil, no a zrejme tu niekde bude zakopané tajomstvo úspechu výskumu dôveryhodnosti.
Jednoducho povedané úspech politika v prieskumoch verejnej mienky závisí do značnej a zjavne rozhodujúcej miery od hlasitosti rétoriky (pozitívne), konfrontačnosti tónu (pozitívne) a množstva vykonanej práce, výsledok ktorej sa ľudu čo i len trochu nepáčil (negatívne). Niektorým priťaží aj nejaký ten osobný prešľap.
Ale ako jeden môj priateľ vraví, všetko je inak. Výsledky výskumov sú vopred zaplatené, SMS-hlasy počítačom vygenerované, každý prezident je dopredu pripravovaný, všetko je dohodnuté a narafičené tak, aby bolo tým hore dobre a tí dole aby si mysleli, že ich hlas je skutočne zarátaný.
A že v skutočnosti ide len o peniaze, a teda o to, aby sa niekto nabalil...
