MUDr. Peter Vokál (*18. január 1957 – †6. február 2021)
Chýba nám a už sa to nezmení. Ani neviem, koľkokrát som mu chcela zavolať, keď sa mi stalo niečo zábavné alebo som sa dozvedela čosi zaujímavé. Ako keď moja dcéra polievala na jar na babkinej záhrade púpavy, ktoré by iní s chuťou vytrhli. Na tom by sa určite bavil. A nie len to. Neboli sme s ním sami. Dalo sa s ním hovoriť o všetkom, zabaviť sa, pracovať aj ho poprosiť o radu. A čo bolo najlepšie, vedel upokojiť každú vypätú situáciu. Patril medzi tých vzácnych ľudí, pri ktorých sa ostatní stávali lepšími. A jeho pacienti boli preňho prvoradí. Miloval svoju prácu, a obzvlášť dochádzanie na Mlynky aj v skorých ranných hodinách. Mal tam rád ľudí aj prírodu, ktorú si často fotil, a potom nám s radosťou ukazoval nové fotky hôr alebo kvietkov, ktorým tiež rozumel.
Narodil sa 18. januára 1957 v Spišskej Novej Vsi ako prvý zo štyroch detí do rodiny lekára MUDr. Eduarda Vokála a Márie Vokálovej (rod. Hörmannovej). Celé detstvo aj mladosť prežil s rodičmi v Lipanoch. So súrodencami prežívali šťastné detstvo plné dobrodružstiev, ktoré boli možné aj vďaka neskutočne trpezlivej mamke (čo po nej náš tatko v plnej miere zdedil). Už ako dieťa ho zaujímali prírodné vedy. S bratmi doma chovali postupne všetko od hmyzu, jašterice a hada až po psa. Chodil často do prírody, pozoroval a zbieral rastlinky a vytvoril si množstvo herbárov. Jeden druh kvietku aj sám objavil. Zdá sa mi, že išlo o nejaký druh orchidey, ale už si nie som istá, lebo bol skromný a nepovažoval za dôležité o tom hovoriť.
Vyštudoval medicínu s červeným diplomom na Karlovej univerzite v Prahe, istú dobu bol riaditeľom hygienického úradu v Spišskej Novej Vsi. V rámci tohto postu bol zodpovedný za všetky hygienické opatrenia a organizáciu pri návšteve pápeža Jána Pavla II. v Levoči v roku 1995. Za túto svoju činnosť dostal od Svätého Otca medailu. Neskôr pôsobil ako lekár v Spišskej katolíckej charite, potom v rámci spoločnosti LUMOTER s. r. o. a nakoniec si založil vlastný obvod v Spišskej Novej Vsi spolu s Mlynkami. Venoval sa aj pacientom v Domove dôchodcov na Tarči. Dochádzal aj do denných stacionárov najprv v Levoči, potom do Popradu a Tatier. Popritom všetkom slúžil aj na lekárskej pohotovosti pre dospelých a pôsobil aj v rámci Slovenského Červeného kríža.
Vždy dával do popredia ostatných namiesto seba. Tak to bolo, aj keď sa zúčastnil plošného testovania, hoci už nemusel, lebo bol na dôchodku. Ale hlavne, keď išiel do obrovského rizika – pomáhať chorým až domov, čo sa mu stalo osudným, a podľahol tak covidu. Sme naňho nesmierne hrdí, aj keď by sme boli radšej, keby sa rozhodol ostať ešte s nami…
